Byť Miroslavom Lajčákom, vyložím nohy na luster, zapálim cigaru a skvele sa zabávam cirkusom, ktorý predvádzajú dole všetci šaláti, hasiči a štréberi.
Vzápätí, čo potopili jeho „dieťa“ – migračný pakt z Marakéša – vyhlásili preteky, ako ho udržať vo vláde.
Z ktorej, ako je známe, podal demisiu ako krajný prejav nesúhlasu so slovenským stanoviskom k paktu.
Po nových a ďalších prieskumoch, ktoré Lajčáka de facto inštalujú za nového slovenského prezidenta - a súčasne sa prelínajú s prosbami Smeru, aby „to“ vzal - leží Slovensko Lajčákovi pri nohách.
Byť v jeho pozícii, devätnásť z dvadsiatich politikov by sa už sťahovalo z MZV a na druhý deň hlásili kandidatúru do paláca.
Lajčák namiesto toho – vidno mu to na nose – lavíruje a nie je celkom „svoj“, je akoby v rozpakoch.
Až do hlavy mu nevidieť, ak ale raz povie, že buď migračný kompakt, alebo ja, a urobí krok – podal demisiu – tak by už nemalo byť takej sily, ktorá by ho donútila absolvovať ešte „odhováracie“ (presvedčovacie) debaty s Pellegrinim (v pondelok) a s Kiskom (v utorok). O čom?
Alebo, dobre, nech si dá podmienku, že zrušia bojkot Marakéša.
O to skôr, že hoci na tej konferencii ozaj o nič nejde, nezúčastniť sa je jedno z najhlúpejších rozhodnutí koaličnej politiky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
