Demisia Lajčáka sa môže vyvŕbiť ešte stále ako „dvojcestná“, niektoré závery však budú platiť, akokoľvek to skončí. Teda aj keď vypočuje prosby Pellegriniho a Kisku, aby rozhodnutie prehodnotil – čo je nepravdepodobné, ale nie vylúčené.
“S jasnou hlavou niet prečo za Lajčákom plakať.
„
Na skutočnosť – ktorá je nesporná - že sa stal obeťou populizmu, sa Miroslav Lajčák ozaj nemôže hnevať.
Ako minister zahraničných vecí – podľa viacerých nekrológov vraj „euroatlantický“ – len mlčky sekundoval všetkým nenávistným riekankám a poverám, ktorými počnúc Ficom zahlcoval „jeho“ (nominačný) Smer celý verejný priestor.
Dnes sa zrazu tvári ako priateľ ak nie migrácie, tak akéhosi globálneho paktu, ale spájaniu utečencov a terorizmu, či nenávistným rečiam o moslimoch, keď si Fico a spol. „riešili preferencie“ (Lajčák) práve tak ako teraz, len ticho pritakával.
Ani raz sa Lajčák neozval, napríklad, v zmysle, že no, ja tiež nie som za ilegálnu migráciu, nie som žiadny „vítač (ani nebudem), je ale nesprávne bojovať proti globálnemu javu šírením nenávisti k inej kultúre („ani jeden moslim“) a fabulovaním hrozieb, ktoré sú iracionálne a neuskutočniteľné (stovky miliónov migrantov do Európy).
Nemôže sa čudovať, že bezbrehý populizmus si nepostavil ani hranicu, za ktorou by mohol byť on ako postava stelesňujúca slovenskú zahraničnú politiku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
