Jesenné dni sú v plnom prúde, vonku sa rýchlo stmieva a človeku sa niekedy nechce ani nos vystrčiť z dverí. Odložte teda všetku prácu okolo domu na jar a poriadne si užite vzniknutý voľný čas. Pri posledných lúčoch zubatého slnka predsa nie je nič príjemnejšie ako zaliať si teplý čaj, zababušiť sa do deky a vziať do ruky obľúbenú knihu. Premýšľate pri tom niekedy, ako vznikla? Čo všetko stála autorku, aby ju napísala? Ako taká spisovateľka trávi svoj čas? Aj o tom nám porozprávala ANDREA CODDINGTON, ktorej pred nedávnom vyšiel v kníhkupectvách nový titul.
Na knižný trh ste prišli s novou knihou Dedičný hriech, ktorá vznikla podľa skutočného príbehu. Vo svojich dielach často spracúvate skutočné osudy ľudí, vrátane svojho vlastného. Je však to, o čom sa dočítame vo vašich knihách, ozajstný príbeh tak, ako sa udial, alebo je skutočný život len námetom, ktorý v knihe žije vlastným životom?
- Neviem to takto zovšeobecniť na každú knihu. Dedičný hriech je knižka, rozoberajúca veľmi ťažkú situáciu, ktorá sa stala v jednej rodine, kde hlavní hrdinovia sú v ťažkom hriechu napriek tomu, že sú v čistom, krásnom cite lásky voči sebe.
V tejto knihe je ten príbeh do veľkej miery skutočný. Tie najdôležitejšie skutočnosti, teda tie rodinné záležitosti a rodinná genéza, je skutočná. Ale niečo som tam, samozrejme, zobrala z iných skutočných príbehov. Takže kniha je celá skutočná, pretože mňa najviac inšpiruje realita, ale urobila som to už tak do môjho literárneho diela.
Nechcem, aby to bola reportáž. Toto nie je niekoho biografia, ako bola moja prvá kniha Mal to byť pekný život, a už vôbec nie biografia typu ako som napísala Jozefa Bednárika, kde sedia úplne všetky fakty najviac ako sa dá a dajú sa overiť. Takže je to literárne dielo, ale mojou inšpiráciou je ľudský život, to, čo sa deje okolo nás.
Dostávajú sa tieto príbehy k vám viac-menej náhodne, alebo ich sama cielene vyhľadávate?
- To je napríklad veľmi zaujímavé. Už sa mi veľakrát stalo, že niekto prišiel, alebo ma oslovil, alebo mi napísal, že má pre mňa úžasný námet. To je taká cesta, ktorá síce existuje, ale ja som sa ňou nikdy nevydala.
Tvrdím, že každý ľudský život by vydal na jednu knihu, ale zámer tých ľudí, ktorí za mnou takto prídu, neviem odhadnúť. A neraz som sa už aj popálila v zmysle, že po mojom odmietnutí cudzieho človeka, ktorý si navyše myslí, že ma pozná, pretože čítal moju knihu a vystupuje ku mne vo vzťahu akoby dôvernom, ma normálne preklínajú, želajú mi zlé veci a hovoria mi, akú som ja urobila životnú chybu, že som o tom nenapísala. Aj toto sa mi stalo.
Takže takým spôsobom nie. Ja som pozorovateľ a chcem si sama a nezištne vyberať to, o čom píšem. Pretože ja som svojím hlavným hrdinom v každej knihe. Ja to prosto žijem absolútne. Keď je hrdinka smutná, tak verte mi, že aj ja som smutná.
Mysliac na názov vašej knihy, my dedíme po svojich predkoch hriechy, ale aj mnohé vlastnosti. Aké je teda to vaše dedičstvo? Čo považujete za takú najdôležitejšiu „výbavu“, ktorú vám rodičia dali?
- Tak to ukáže čas a asi moje deti, a dúfam teda, raz aj moje vnúčatá, lebo to ešte teraz neviem povedať. Ale bola by som najšťastnejšia, ak by som zdedila po mojej mamine jej absolútnu a oddanú lásku, ktorú dala mne a mojim deťom, nezištnú, otvorenú, prosto úžasnú.
Nech bola akákoľvek situácia, nikdy som necítila nič iné ako lásku, ktorá nemá podmienky, že ‚budem ťa ľúbiť, len keď budeš máš samé jednotky alebo ak budeš robiť toto takto‘. A čo viem, že som po nej zdedila, je taký jej temperament. Moja mama bola úžasný človek, s ktorým bola neskutočná sranda bez ohľadu na to, v akom vekovom období bola. A keď sa na to spätne pozriem, myslím si, že bola taký, samozrejme, do istej miery nespútaný živel. Ale ten temperament mám po nej. No a po mojom tatíkovi...
Ja si myslím, že som mala byť jeho vysnívaným synom, ktorého nikdy nemal. Ale ja som zase v zásade taký chalan. Pochádzam z Radošiny a keď prídem domov, tak chodievam na radošinský futbal. Ale nie iba ako niekoho manželka alebo partnerka. Ja som normálne hlasná fanúšička a užívam si to. Keď sa hrával na Vianoce alebo na sviatky u nás doma mariáš, môj otec je mariášový kráľ, ja som pri ňom sedela a počítala jeho drobné. Od neho mám asi aj lásku k hazardu ako karty, človeče, kde hráme o víťazstvo.
Môj otec je nesmierne pracovitý človek. Neviem si ho predstaviť, že by niečo odflákol. On je puntičkár, taký, čo druhému až lezie na nervy. Tak toto som zdedila do istej miery tiež. Nie až do takej, ako je on, ale myslím, že som celkom pracovitý človek, ktorý si rád užíva a rád si aj oddýchne, ale tiež rada robím veci naplno, keď ich už robím. Ale na to človek musí aj dospieť.
A aká vlastnosť či schopnosť vám chýba, s ktorou by sa vám možno v tomto našom svete žilo ľahšie?
- Tak čo by mi uľahčilo život, určite je taká trpezlivosť s dômyselnosťou, teda nezareagovať hneď. Nie som až taká výbušná, ale ja ľúbim tak, že človeka viem tou láskou zadusiť. Prosto aj keď sa nahnevám, tak to je čisté Taliansko, taniere lietajú, hystéria, oči mi idú vypadnúť a strašne kričím.
Ale nie som taká pekná sínusoida. Učím sa to, naozaj sa to učím, najmä na mailovej komunikácii. Ale aj na akejkoľvek inej, ktorá nie je tvárou v tvár, lebo pri nej tie emócie mám. Ale pri mailoch si už poviem, že: ´daj si chvíľočku, alebo nenapíš hneď, keď niečo‘.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
