V týchto dňoch sa svet živých prepája so svetom mŕtvych asi najviac. Každý má na smrť a na to, čo príde po nej, vlastný pohľad. Vedia kňazi na zložité životné otázky reagovať? Ako sa vyrovnávajú s neustálou službou zomierajúcim i pozostalým? Viac o tom, ako na Dušičky nazerajú kňazi, nám porozprával DUŠAN LUKÁČ, dekan Spišského dekanátu Rožňavskej diecézy, koordinátor Katolíckej charizmatickej obnovy na Slovensku a farár pôsobiaci v Gelnici.

Pre mnohých sú Dušičky tak trocha melancholický a smútočný čas. Ako to vnímate vy z pozície kňaza?

– My sme vedení posolstvom toho sviatku, takou nádejou na večný život, kde je stále to svetlo pre život človeka. Že neprichádzame k hrobu ako k nejakému miestu, ku ktorému nás viaže spomienka na človeka, ktorý tu kedysi bol, ale ako k miestu, ktoré nám pripomína, že ten človek ešte stále niekde je a kde nás to s ním spája.

Myslím, že aj keby sme boli neveriaci, tak nás to spojenie so zosnulými stále môže privádzať k otázkam, čo je za smrťou. Predstava, že za smrťou nie je nič, je dosť beznádejná. Aj keď nesmie to byť len vymyslená útecha, mala by to byť nejako opodstatnená predstava toho, čo za smrťou je.

S láskou si spomíname na všetkých blízkych, ale často aj na ľudí, na ktorých si nikto nespomína. Zahŕňame ich do spoločných modlitieb, konáme rôzne spoločné pobožnosti aj na cintoríne.

A ako prežívate Dušičky vy sám?

– Ja som motivovaný tým, čomu verím a čo robím. To je teraz prvé, kedysi to tak nebolo.

Ako mladý človek som bol v podstate ateistom a vtedy som veľmi ťažko znášal pohreb. Bola to pre mňa nepríjemná situácia.

Pamätám si dodnes, keď som bol na vojne, bolo to dosť ťažké obdobie. Dostať sa domov na dva-tri dni bolo ako zázrak. A predsa keď mi písali, že zomrela blízka príbuzná, tak som bol nakoniec aj rád, že ma nepustili na pohreb.

Cintorín bol pre mňa nepríjemné prostredie, mal som radšej život kvetnatý, zábavný.

Odkedy som kňaz a musím sa tým zaoberať ako službou, úplne sa to zmenilo.

Keď som študoval na vysokej škole, dostala sa mi do ruky malá brožúrka od významného teológa Romana Guardiniho Vzkriesenie tiel, vzkriesenie mŕtvych. Ja som mal vždy predstavu, keď sa hovorilo o živote po smrti, že sú tam nejaké dušičky a pre nás také záhadné veci. A on hovoril o vzkriesení tela, to ma veľmi zaujalo.

Nevedel som vtedy, že to je také čisté kresťanské posolstvo. Tak sa aj po mojom obrátení začala moja predstava smrti meniť práve z toho pohľadu, že Ježiš porazil smrť. A keď prechádzame smrťou, vchádzame do iného života, ktorý je pre nás vykúpený a je nám darovaný ako nebeská sláva v Ježišovi Kristovi. Takže tento pohľad zmenil všetko a odvtedy sa pre mňa zmenila aj služba pochovávania mŕtvych, alebo čo je ešte trošku ťažšie, služba zomierajúcim, s ktorou sa stretávame často.

Ako vyzerala služba zomierajúcim vo vašich začiatkoch?

– Ja som nemal veľkú kostolnú prax, lebo v podstate som po svojom obrátení začal chodiť pravidelne do kostola denne asi rok predtým, ako som šiel do seminára.

Raz sme mali ekumenické stretnutie študentov teologických fakúlt v Olomouci a tam sme tak spoločne diskutovali, ako ľuďom zvestovať evanjelium, čo je taká príležitosť. Jeden evanjelický profesor raz pripomenul, že veľmi často vzniká taká situácia práve na pohreboch, pretože tam ide napríklad o otázky zmyslu existencie.

A že je veľmi dôležité, aby sme vedeli, že to je aj také správne miesto na zvestovanie evanjelia. Toto mi tak zostalo ako prvý moment, keď som rozmýšľal vôbec o tom, že asi budem pochovávať ľudí.

Vždy, keď som sa dozvedel, že niekto zomrel, snažil som sa ísť hneď k tým ľuďom domov, byť im po ruke a modliť sa s nimi. Bolo to niekedy aj v noci. Tak ja som sa vlastne stal takou oporou ľudí v týchto situáciách. Často som aj prekonával sám seba, ten svoj ostych, strach, malú odvahu. Nemyslím voči smrti, ale vstupovať do situácií, ktoré sú momentálne neriešiteľné. Čiže som sa naučil, že treba najprv ísť k človeku, a potom uvidím, čo poviem. Niekedy som vôbec nevedel, čo povedať, len som ho objal. Bolo to ťažké.

Zmenilo sa niečo po toľkých rokoch skúseností?

– Vždy som bol menej odvážny človek a vyhýbal som sa ťažkým situáciám. Teraz som sa naučil vstupovať do ťažkých situácií. Napríklad ľudia sú často vo veľmi nepríjemnom stave, keď majú pred sebou zomierajúceho človeka a vedia, že mu nemajú čo ponúknuť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.