História je plná príbehov o zaľúbencoch, ktorým nebolo dopriate uzavrieť manželstvo a nažívať si v láske a svornosti.
Kým sa svadby a manželské zväzky dopracovali k dnešnej podobe, prešli počas stáročí zaujímavou cestou.
„Cirkev síce už na konci 12. storočia uznala manželský zväzok ako jednu zo siedmich sviatostí, avšak svadba po mnoho storočí nebola spájaná s citmi.
V aristokratických kruhoch naozaj býval sobáš výlučne spájaný s politickou otázkou dynastie,“ začína rozprávanie múzejná pedagogička Miroslava Lazniová, ktorá spolu s kolegami z Múzea Spiša v renesančnom kaštieli Markušovce tohto roku pripravila zaujímavú výstavu so svadobnou témou.
Muž ženu povznášal, ona poslúchala
V období humanizmu sa chlapci za dospelých považovali vo veku 16 – 18 rokov, dievčatá vo veku 14 – 16 rokov. Hranice „plnoletosti“ sa však postupom času zvyšovali a podľa rakúskeho zákonníka z roku 1811 bol človek plnoletý v dvadsiatich štyroch rokoch.
„Až do polovice 19. storočia platilo, že muži zo stredovekej aristokracie sa ženili krátko po dosiahnutí plnoletosti. Šľachtické dcéry sa vydávali veľmi mladé, na názor nevesty sa nik nepýtal. U privilegovaných vrstiev totiž až do 18. storočia platilo pravidlo alebo sobáš, alebo kláštor,“ približuje znalkyňa histórie.
Trochu iné to však bolo v meštiackom prostredí, kde sa vzhľadom k povinnosti “hmotnej zábezpeky“ muži zriedka ženili pred tridsiatkou.
A keďže bolo spoločensky žiaduce, aby bola nevesta čo najmladšia, v priemere 20-ročná, vekový rozdiel medzi manželmi býval podstatne väčší ako dnes.
Ktovie, čo by povedali mnohé súčasné emancipované ženy, ak by sa mali zmieriť s podmienkami, ktoré čerstvú šľachtickú novomanželku čakali v minulosti.
Mužovo postavenie bolo jasné – mal svoju ženu spoločensky „povznášať“ a ona zväčša len prebrala jeho spoločenský status.
Páni uzavretím manželstva potvrdzovali svoju spoločenskú úspešnosť a zastupovali rodinu navonok.
Platili dane, disponovali peniazmi, určovali rodinný rozpočet, rozhodovali o osude manželky a detí.
„V 19. storočí vyžadoval muž od svojej manželky absolútnu poslušnosť a podriadenosť, vľúdne správanie, starostlivosť, úctu a lásku. Od manželky sa očakávalo, že bude nežná, zdržanlivá, reprezentujúca navonok svojho manžela, upravená a nikdy nie márnivá. Schopnosť ženy rešpektovať nálady a výmysly svojho manžela a vytvárať útulné prostredie domova sa považovala za samozrejmosť,“ opisuje M. Lazniová.
Vymanila sa z diktátu rodičov
Rozvíjanie vlastností ako je pracovitosť, trpezlivosť alebo umenie hospodáriť sa žene v devätnástom storočí odporúčalo ako predpoklad šťastného manželstva.
Rovnako sa však očakávalo, že s pokorou prijme svoj osud a nebude sa na nič sťažovať.
Dominancia ženy v manželstve bola v tejto dobe celospoločenský nemysliteľná.
No na druhej strane pre ženu z privilegovaných sociálnych vrstiev znamenal sobáš i určité oslobodenie z prísneho dohľadu rodičov alebo vychovávateľov: novomanželka cestovala, navštevovala spoločnosť, prijímala hostí, niekedy si zriaďovala vlastný salón.
Láska až v medzivojnovom období
Manželstvá uzatvárané z lásky mali väčšie šance až v období medzi dvoma svetovými vojnami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
