Keď sa povie šesťdesiaty ôsmy, štyrom z piatich oslovených naskočí ako prvá asociácia Alexander Dubček.
Je to nespravodlivosť, boľševická invázia z 21. augusta 1968 má inú neprehliadnuteľnú a úctyhodnú osobnosť. Františka Kriegla.
Áno, vtedajší predseda Národného frontu (to bola taká komunistami riadená zmes menších strán, organizácií, združení) nepodpísal ako jediný z celého politbyra tzv. Moskovské protokoly, čo bol kapitulačný akt československého vedenia.
Kriegel svieti po 50 rokoch ako morálny príklad človeka s chrbticou (komunista!!).
Etalón, ktorý vyvracia, že postaviť sa brutálnej moci nebolo možné.
Dalo sa, neodtransportovali ho do gulagu na Sibír, ani ho neobesili ako „kolegov“ v 50. rokoch, dokonca ani do Jáchymova nešiel.
Kriegel skončil podobne, čiže o nič nie horšie, ako všetci ostatní z politbyra, ktorí dali Brežnevovi svoje autogramy.
Môžete povedať, že čo svojím odmietnutím dosiahol, či optikou politickej budúcnosti nebolo jedno, či zahrá hrdinu, alebo sklopí uši. – No nebolo.
Po prvej vlne fám, akože Dubček vzdoroval, reformy budú pokračovať (a pod.), verejnosť s hrôzou zisťovala, že elity, ktorým verila, zlyhali.
Isteže by Rusi aj tak nastolili akúsi bábkovú vládu a dosadili nové bábkové vedenie KSČ.
Zahraničnopoliticky by však mali podstatne sťaženú pozíciu, predovšetkým ale by obyvateľstvo malo pred očami, že zlu sa dá vzdorovať, neprísť o chrbticu a ráno sa pozerať bez hanby do zrkadla. (Teda na prelome 60. a 70. rokov, na rozdiel od 50-tych.)
Nie je to len akademické „keby bolo keby“.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
