Ach jaj. Včerajšie stanovisko hlavy štátu, že k ministerke vnútra stratil dôveru, sa dá Kiskovi z tohto miesta pripomenúť iba s dávkou satisfakcie a „škodožiaľu“ (opak škodoradosti).
Dobrá rada, aby Sakovú poslal za prvým nominantom na post ministra vnútra, ktorého odmietol (Ráž), tu totiž stála viackrát.
Minúta po minúte: Kiska neverí Sakovej, Čižnár kritizoval prezidenta Čítajte Menovať do rezortu osobu nezaťaženú ani nepoznačenú väzbou – užšou, širšou, akoukoľvek – na Kaliňáka bola najzásadnejšia vec, na ktorej, žiaľ, Kiska spanikáril, ak rovno nezlyhal.
Čo ešte podčiarkuje jeho včerajší komentár, že „Sakovú považoval za premrhanú príležitosť“.
A predsa ju menoval, vraj z dôvodu, že už pri Rážovi sa údajne pohyboval po hrane, resp. za hranou ústavy, pričom celá vláda už bola menovaná (no a?). Hm, hm, to je veľmi slabá výhovorka.
Len sa dobre pozrite, aké kúsky pri rovnakom ústavnom článku („menuje“, „odvoláva“) stvára v Česku tiež priamo zvolený šialenec Zeman.
Také saltá pritom od Kisku nikto nežiadal.
Iba toľko, aby (aj) pri podozreniach, o ktorých už vtedy vedel, neponechal vnútro v moci Smeru.
Avšak ponechal.
A aj keď Pellegrini splieta čosi o nestranno-objektívnom vyšetrení, ktoré „ministerka vnútra bude musieť zabezpečiť“, naozaj nevidieť jedinú príčinu, prečo by sa „zle skrývaná snaha zametať stopy a chrániť bývalé vedenie“ (Kiska), mala zmeniť na procedúru hodnú právneho štátu.
Všetky indície a to, čo doteraz o kauze vieme, hovoria jasnou rečou: Kaliňák hrá o držku, o prežitie na slobode, pričom panuje široká zhoda, že v Smere vládne spolu s Ficom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
