Andej Kiska urobil, čo sa od neho dlho a trpne očakávalo. Zdôvodneniami však nepotvrdil politickú integritu.
V takom či onakom prípade na opozíciu čaká takmer nadľudské zadanie vyhrabať (spod zeme?) človeka, ktorý/(á) disponuje základnými predpokladmi byť obstojným pokračovateľom a dedičom – aj napriek všetkému – vysoko najlepšieho prezidenta, akého kedy Slovensko malo.
Povedať, že Kiska prejavil najmä nezodpovednosť, sa priam pýta.
„Nenahraditeľnosti“ času stráveného s manželkou a deťmi“ by zaiste pomohlo, keby sa rodina – ako je to u prezidentov absolútne bežné – presťahovala za ním.
Keby nechal rodinu ako kľúčový inštitút svojho rozhodovania, mohol zostať filozofom, keďže trebárs „arogantná reakcia vlády“ na dvojnásobnú vraždu si predsa pýta presne opačnú reakciu.
V snahe podložiť defekciu batériou argumentov Kiska zablúdil.
Akože sebakritika, že v rámci riešenia krízy „šiel na hranu svojich kompetencií“, sa míňa do značnej miery s realitou a ako výhovorka pre zbehnutie neobstojí.
Práve naopak, pohyb na hrane ústavy je politicky legitímny, ak sleduje vznešené a ctihodné – teda nie „zemanovské“ (pozri ČR) – ciele.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
