Monastier v Krásnom Brode
Počuli ste už o „rusnackom Devíne“? Aj táto pozoruhodnosť sa nachádza na východnom Slovensku. Tento názov si vyslúžil Monastier Zostúpenia Svätého Ducha pri obci Krásny Brod v okrese Medzilaborce. Je to jeden z najstarších a najvýznamnejších monastierov (kláštorov) Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
Riaba či Jarabá skala. Navštívte krásny kút Polonín Čítajte Bol založený v 14. storočí a keďže priamo nadväzuje na cyrilometodskú tradíciu, preto sa o Krásnom Brode hovorieva ako o „rusnackom Devíne“.
Podľa legendy sa v Krásnom Brode zázračne uzdravil slepý žobrák, ktorý tadiaľto prechádzal v piatok pred sviatkom Zostúpenia Svätého Ducha. Pretrel si oči vodou zo studničky a vrátil sa mu zrak. Čoskoro na tomto mieste ľudia postavili kaplnku a doniesli do nej ikonu Bohorodičky, ktorá sa v Krásnom Brode nachádza dodnes.
Šľachtic Teodor Koriatovič z Podolia dal koncom 14. storočia postaviť väčšiu drevenú cerkev (chrám) a monastier (kláštor), v ktorom začali pôsobiť mnísi – baziliáni.
V priebehu rokov prežil krásnobrodský monastier naozaj pohnuté udalosti. Raz ho dal spáliť protestantský gróf Valentín I. Druget, pričom zhoreli vzácne písomnosti aj starodávne ikony. Podarilo sa zachrániť iba tú najdôležitejšiu – ikonu Bohorodičky. Po istom čase však ten istý šľachtic nechal monastier nanovo vystavať.
Druhýkrát bol zničený počas povstania, ktoré viedol František II. Rákoci a v ruinách ostal dve desaťročia. Potom bol čiastočne obnovený.
Aj prvá svetová vojna sa na tomto mieste poriadne podpísala. Najskôr si vyžiadala zvony, ktoré boli roztavené na delá a začiatkom roku 1915 boli monastier aj chrám zasiahnuté rakúskymi granátmi. Niektoré knihy z knižnice boli vyvezené do Maďarska, kde sú dodnes. Ikonu Krásnobrodskej Bohorodičky baziliáni ukryli. Z ikonopiseckého hľadiska je totiž na Slovensku raritou.
O výnimočnosti tohto miesta hovorí aj fakt, že 17. júna 1821 bol na tomto mieste vysvätený prvý biskup gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove Gregor Tarkovič.
Keďže komunistický režim sa snažil gréckokatolícku cirkev zrušiť, baziliáni sa do Krásneho Brodu vrátili až po Nežnej revolúcii a v roku 2002 vysvätili nový monastier, postavený len niekoľko desiatok metrov od ruín toho starodávneho.
Krypta v Osadnom
Neveľkú dedinku Osadné v okrese Snina, ktorá má len 195 obyvateľov, si starší obyvatelia pamätajú ešte pod menom Telepovce, ktoré mala od svojho vzniku približne v 16. storočí. Až v roku 1948 bola premenovaná na Osadné.
Dnes ju však pozná naozaj celé Slovensko. Pýši sa totiž unikátom – kryptou ukrytou pod miestnym pravoslávnym chrámom. Jej história je úzko spätá s návratom obyvateľov k viere svojich otcov, k pravosláviu, v roku 1926.
Veriaci si chceli postaviť vlastný chrám, v ktorom by mohli praktizovať svoju vieru a to sa im aj napriek problémom poradilo. S výstavbou začali v roku 1929 a vtedajší predstavený cirkvi, otec Alexander Cuglevič rozhodol, že by bolo potrebné pochovať padlých ruských a rakúsko-uhorských vojakov z prvej svetovej vojny na jednom mieste. Ich hroby boli totiž roztrúsené po celom chotári.
A tak vznikla myšlienka vystavať pod chrámom kryptu, kde by sa veriaci mohli modliť za padlých hrdinov.
O tejto iniciatíve sa dozvedel aj vtedajší československý prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý sa osobne pričinil o vydanie stavebného povolenia a na výstavbu prispel aj finančne.
Po dokončení výstavby chrámu a jeho vysviacke boli do krypty uložené exhumované telá 1 025 vojakov, a to nielen z cintorínov z Osadného, ale aj z Nižnej a Vyšnej Jablonky a z chotára na Skórach. V súčasnosti je známych 61 mien padlých hrdinov, identita zvyšných 964 tiel zostala neznáma.
Neskôr sa na kryptu na 60 rokov zabudlo a jej priestory veľmi spustli. Zrekonštruovať a nanovo posvätiť sa ju podarilo až v rokoch 2003 a 2004.
Vďaka tomu sa o nej dozvedel aj Marko Škop, režisér dokumentárnych filmov, ktorý potom natočil dokumentárny film s názvom „Osadné“, ktorý zožal veľké úspechy a obec sa odvtedy stala atraktívnou aj pre turistov. Tým sa v Osadnom veľmi páči, pretože jej okolie je naozaj malebné a keďže sa v jej blízkosti začína aj CHKO Východné Karpaty, aj milovníci fauny a flóry si prídu na svoje.
Rastlinný kostol v Debradi
Bralo Cigánky je dominantou Muránskej planiny Čítajte Na Slovensku máme množstvo starobylých i moderných kostolov. No taký, aký je v obci Debraď, v okrese Košice – okolie, len tak ľahko nenájdete. Nie je totiž ani z kameňa, ani z tehál, ale o jeho steny sa postará sama príroda.
Pôvodný kostol v Debradi postavili na mieste, kde sa vraj stal zázrak. Približne tri kilometre od obce sa nachádza prameň, ku ktorému sa viaže legenda o svätom Ladislavovi. Podľa povestí tiahol Ladislav I. Svätý, nitrianske knieža a kráľ Uhorska, s veľkým vojskom do boja.
Vojakov, prechádzajúcich cez Debraď, trápil veľký smäd. Keď sa to kráľ dozvedel, vzdialil sa od mužov, kľakol si na zem a modlil sa. Boh jeho prosbu vyslyšal a v šľapaji kráľovho koňa vyvrela voda, ktorá osviežila všetkých vojakov.
Prameň je dodnes výdatný a mnohí mu pripisujú aj liečivé účinky. Hoci toto tvrdenie nikdy nebolo dokázané, faktom zostáva, že obsahuje konzervačné látky, ktoré pomáhajú uchovávať vodu dlho čerstvú.
V roku 1500, počas panovania kráľa Vladislava II. Jagelovského, dal jasovský prepošt Bátkay Domonkos na tom mieste vystavať kostol, no napokon ho zničili Turci a zostali z neho len ruiny.
Po roku 2000 bol vykonaný dôsledný prieskum zrúcanín a jeho výsledky ukázali, že jedna časť kostola je dokonca o 150 rokov staršia ako jeho zvyšok. Po odkrytí základov bola dokonca nájdená brána smerujúca k lesu. To viedlo odborníkov k záveru, že v blízkosti pôvodného kostola sa musel nachádzať kláštor, no jeho pozostatky dodnes neboli objavené. Debraďskí predstavitelia sa pred rokmi rozhodli, že dajú znovu postaviť kostol a obnovia tradičné púte, ktoré boli v 50. rokoch minulého storočia zakázané.
Keďže sa však základy pôvodného kostola nachádzajú v blízkosti národného parku Slovenský raj, povolenie na rekonštrukčné práce dostali len pod podmienkou, že budú pri výstavbe a opravách použité výhradne prírodné a ekologicky prijateľné materiály.
Napokon sa Tomásovi Gáborovi podarilo vytvoriť plány výstavby, ktoré by zachovávali pôvodné prírodné bohatstvo. Navrhol aj kríže nezvyčajných tvarov, ktoré zdobia strechu kostola.
Na výstavbu konštrukcie bolo použité drevo z ojedinelej červenej jedle a oltár je z travertínového plátu. Konštrukcie budú zdobiť popínavé rastliny, ktoré sú v tejto oblasti veľmi obľúbené.
Zemplínske Hámre
Niekoľko lokalít východného Slovenska je spojených s ťažbou nerastných surovín a hámorníctvom a patria k nim aj Zemplínske Hámre.
Kvôli ťažbe rudy bola na úpätí Vihorlatských vrchov v 19. storočí založená osada Josefsthal.
Postupne tu bolo vybudovaných niekoľko hámrov, drevouhoľná vysoká pec a železiarne, ktoré už koncom 19. storočia patrili k najdôležitejším producentom železnej rudy na Zemplíne.
V lesoch ponad Zemplínske Hámre viedla ešte v 20. storočí úzkokoľajná železnica, jedna z desiatich vybudovaných vo Vihorlatských vrchoch na zvážanie dreva.
Na túto svoju minulosť sú v Zemplínskych Hámroch náležite hrdí a preto v obci zriadili múzeum múzeum s expozíciami priemyselnej výroby a etnografie a aj Hámorský náučný chodník, ktorý návštevníkov prevedie technickými pamiatkami a zaujímavosťami obce z čias ťažby železných rúd, výroby a spracovania železa či ďalších kovov.
Múzeum je zriadené v kamennej murovanici – najstaršej budove v obci z 19. storočia, ktorá pôvodne slúžila pre ubytovanie vedenia železiarní. Od polovice 19. storočia bola táto budova využívaná ako hostinec, neskôr ako obecný dom služieb.
V múzeu sú inštalované stále expozície priemyselnej výroby a etnografie. Samostatné expozície sú v ďalších objektoch – v hámri expozícia kováčstva a hámorníctva a v replike štôlne v lokalite pod kameňolomom expozícia banskej činnosti. V múzeu sú vystavené stroje, buchary a iné charakteristické exponáty.
Keďže sú Zemplínske Hámre aj jednou zo vstupných brán do Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat, priamo z obce vedie na Sninský kameň značená turistická trasa a niekoľko cyklotrás.
Haburu a okolie stráži rusínske knieža Laborec
(zdroj: www.habura.sk)Nielen drevený kostolík či obora zvierat patria medzi atrakcie obce Habura na severovýchode Slovenska. Nad obcou sa týči aj majestátna bronzová socha kniežaťa Laborca, ktorá má naozaj úctyhodné rozmery.
Je vysoká päť metrov a stojí na takmer dvojmetrovom podstavci z prírodného kameňa. Na lúkach s nádherným výhľadom ju postavili v roku 2014 a jej autorom je akademický sochár Ján Ťapák.
Knieža Laborec, ktorému je venovaná, žil na prelome 9. a 10. storočia a po vpáde staromaďarských kmeňov do Karpatskej kotliny sa musel so svojou družinou vydať na útek. Na brehu Sviržavy ho však chytili a popravili. Odvtedy nesie rieka meno Laborec.
V podstavci pod sochou sa nachádza schránka so zeminou zo 106 rusínskych obcí, a takto symbolizuje jednotu Rusínov.
Osturňa je najväčším „živým“ skanzenom
Na slovensko-poľských hraniciach nájdete najväčšiu rezerváciu ľudovej architektúry. Nie je to však umelo vytvorený skanzen, ako sú mnohé iné. Osturňa je živým skanzenom, ako sú Čičmany, Vlkolínec a Podbiel, keďže tam stále trvalo žijú ľudia.
Za Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry bola Osturňa vyhlásená v roku 1979.
Dedina je dlhá sedem kilometrov a je skvostom Zamaguria. V tejto rázovitej goralskej obci sa totiž zachovalo 157 pamiatkovo chránených objektov a jej obyvatelia dodnes nosia aj typický goralský kroj.
Zaujímavosťou je, že pôdorys tejto rezervácie je tvarovaný podľa tamojšieho potoka a originalita miestnej architektúry je daná aj tým, že rámy okien, nárožné konce brvien i škárovanie medzi brvnami sú maľované.
V Osturni sa nachádzajú aj tri prírodné jazierka a samotná poloha obce ponúka čarokrásny pohľad na Spišskú Maguru a Belianske Tatry.
(zdroj: archív)Margeciansky tunel vlakom doslúžil a je z neho atrakcia
Každý, kto sa medzi východom a západom krajiny presúval vlakom po hlavnej trati, zažil už takmer 5-minútový Bujanovský tunel. V Margecanoch však ústi ešte jeden, oveľa starší tunel, ktorý však už vlakom neslúži.
Margeciansky železničný tunel je slovenskou technickou pamiatkou. Má dĺžku 431 metrov a bol vybudovaný počas prevádzky jednokoľajnej Košicko-bohumínskej železnice (KBŽ) v roku 1872.
Ako železničný tunel slúžil až do roku 1955, keď sa otvorila prevádzka na novej dvojkoľajnej Trati družby.
Bol druhým najdlhším tunelom po Strečnianskom tuneli na trati KBŽ. Neskôr začal slúžiť ako príjazdová cesta k chatovej oblasti.
Po odstránení koľajníc v tuneli bolo dno tunelovej rúry vybetónované. Takmer polovica z celej dĺžky tunelovej rúry však nemá obmurovku a steny tvoria iba samotné opracované skaly.
V súčasnosti tento tunel predstavuje jedinú príjazdovú cestu do rekreačnej oblasti Kozinec.
Tento historický tunel je teraz aj súčasťou lesného cyklochodníka medzi obcami Malá Lodina a Margecany, ktorý vedie po severnej strane vodnej nádrže Ružín.
Prejsť ho na bicykli, bez svetiel, je naozaj zaujímavým adrenalínovým zážitkom.
(zdroj: archív)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
