Politickú krízu marcových rozmerov Slovensko nepamätá. Mocenská konštrelácia je však na konci dňa nezmenená.
S masívnou výpomocou Bugára a s čiastočnou-menšou aj prezidenta si politickú i ekonomickú hegemóniu v prvej Slovenskej republike udržal naďalej Smer.
K predčasným voľbám, ktoré s ňou žiadala aj „ulica“, si opozícia ani nečuchla.
Je to logika veci – kým sú Smer-SNS-Híd pri moci, nemajú najmenší dôvod dať na ne hlasy.
Pričom podstatné je, že na blokačnú menšinu 60 hlasov stačia bez Hídu aj prví dvaja.
Na strane druhej to ani nie je až taká katastrofa, keďže eskalujúce emócie bránili opozícii zvažovať, kam by dostal štát nežiaduci výsledok rýchlej voľby.
Scenár povolebného patu by dostal SR do horšej situácie, než v akej sme dnes. Do horšej v tom zmysle, že riešenie ďalšími voľbami by vzápätí po predčasných už neexistovalo.
Na predstave, že po tragédii v Mači môže Smer už len padať, sa dá síce dobre ukájať, avšak sotva na nej stavať budúcnosť.
Rezervami do kampane – peniaze, použitie štátneho aparátu, logistika a štruktúry – je Smer v lepšej forme a vybavenejší než celá opozícia dokopy.
Trebárs „technickú“ otázku, do akej miery sú elektoráty Smeru a SNS spojené nádoby – čo naznačil marcový Focus – by malo preveriť viac výskumov.
Nevraviac o tom, že tragické by rýchle voľby boli pre dve mimoparlamentné formácie – Progresívne Slovensko a Spolu – do ktorých vkladá libdem. verejnosť nádeje.
Na krátkych termínoch a ešte kratších financiách by si však obe zrejme vylámali zuby.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
