Osemdesiatjeden hlasov za dôveru vláde, ktoré zasvietili v pondelok podvečer, prolonguje takmer všetku moc v štáte v rukách Smeru. S tým, že o čosi viac než omrvinky sa ujde SNS a Hídu.
Pellegrini teda nie je až taký posun politicko-ekonomickej reality Slovenska, v aký sa dalo dúfať po demisii Fica.
S trochou zveličenia platí, že NR SR je jediné miesto v SR, kde sa Pellegrini mohol uchádzať o dôveru s úspechom.
Mimo pôdorysu Smer-SNS-Híd, ktorý vystužujú traja odpadlíci od Kollára, oprel svoju podporu aj o túto trojku, čo nastoľuje hneď otázku pod čiarou: Aký je rozdiel medzi Marčekom a spol. a Džupom s Kolesárom, ktorí držali vládu Dzurinda II – ku koncu ich z HZDS bolo ešte viac – na vlastných pleciach ako nešťastný Atlas nebeskú klenbu?
Akýsi zásadný rozdiel pritom medzi týmito a tamtými byť musí, keďže nákupy poslancov dnes vôbec nie sú téma.
Postaviť sa pred parlament s programovým vyhlásením starým dva roky je ďalší zo syndrómov úpadku, ktorý okrem prolongačnej symboliky upozorňuje aj na politicko-osobnostné medzery Pellegriniho.
On jednoducho nie je premiérsky formát ako – s odpustením – Fico.
Čo je vidieť na veľa detailoch, trebárs istote a sebavedomí, ktoré sú hrané a umelo artikulované, aby prekryl – svoje vlastné i cudzie – pochybnosti o sebe.
Takou medzerou je, že Pellegrini ani nerozumie situácii, ktorú akože manažuje.
Nechápe, resp. nedokáže usmerniť Druckera, ktorý sa v kauze Gašpara hrá na neovplyvniteľného a nemanipulovateľného vonkajšími silami a tlakmi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
