Prednedávnom som sa úplnou náhodou ocitla v kruhu šesťdesiatnikov a vyššie.
Debatovali o všetkom možnom, pravdaže, najviac rezonovali otázky a výška dôchodkov, choroby neobišli, posťažovali sa aj na deti, že nemajú na rodičov čas, lebo niektorí musia brať aj dve smeny...
Slovom, bolo to také pêle-mêle, ako to býva zvykom, až kým neprišla otázka kto je kto?
Viacerí sa poznali, ale vyzvedali aj to moje povolanie. Povedala som, že som novinárka.
A v tom momente ma to zasiahlo. Jeden z nich sa opýtal, hádam nie investigatívna? To slovo spustilo lišiacke úsmevy na tvárach, aj s hlasovým prejavom.
V momente som si spomenula na tých dvoch mŕtvych mladých ľudí, ktorí za toto slovo boli aj obetovaní a porovnala som ho s týmto cynizmom. Nehoráznym.
Uvedomila som si, že sa tu niekto „pohral“ na tomto „hladkom“ piesočku a zmiatol týchto starších ľudí, ktorí ale tomuto tmárstvu uverili.
Nereagovala som ostro, ale pragmaticky.
„Tak, ako ste spokojní, povedzme, s výrubmi lesov okolo vás, lebo i toto riešia investigatívni novinári... Ste spokojní, že vám to mizne pred očami?“
Reakcia prišla okamžite. Pravdaže nie sú s tým spokojní a začali vymenovávať postrehy z okolitých hôr a lesov.
Do diskusie prišla minimálna mzda nižšia ako minimum na prežitie, výška dôchodkov, spomenuli zvýšenie spred pár rokov o euro deväťdesiat.
Neobišli korupciu a úplatky na úradoch a odkazujú všetkým investigatívnym novinárom, nech do toho rúbu.
Prišli sme teda na spoločnú reč. Stačilo vysvetliť a ľudia pochopili.
Presne tak ako tú inú verziu o zosmiešnení postavenia investigatívnych novinárov. Pýtam sa preto, komu to vyhovuje?
Janko, Martinka, odpusťte im, lebo sú zavádzaní ľudskými mátohami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
