Marec, s ktorým sa knihy spájajú akosi viac ako ktorýkoľvek iný mesiac, je už v plnom prúde. Bez kníh si nedokáže život predstaviť ani spisovateľ Boris Filan. Jednak ich píše a jednak ich aj číta. Veľa. Len v tejto chvíli ich má v elektronickej čítačke dvesto, keby ich mal vytlačené, musel by si kúpiť novú knižnicu.

Poďme trošku načrieť do vašej mladosti, spomínate si na moment, keď ste sa reálne začali pohrávať s myšlienkou, že vás bude živiť písanie.

– Mal som asi jedenásť rokov, keď sa nás v pionierskom tábore v jeden daždivý deň spytovala súdružka vedúca čím chceme byť. Dievčatko z Pardubíc vyhlásilo, že lekárkou, chlapček z Prahy, že pilotom a ja som suverénne zahlásil, že chcem byť dramaturgom Československého štátneho filmu.

Kedy ste zistili, že ste výrečný?

– Ja som bol plaché introvertné dieťa a uzavretý, nevýbojný chlapec. Keď som mal trinásť rokov, zobral ma otec na splavovanie Hrona. Oni boli traja kamaráti, štyridsiatnici. A Hron splavovali mladí poslucháči filozofickej fakulty. Desať chlapcov a dvadsať dievčat. Otec ma zobral z núdze, aby sme nemuseli ísť sami na dovolenku. Tí traja kamaráti sa vrhli na filozofky ako vlci medzi ovečky. Asi po troch dňoch už boli kontakty nadviazané. Bol veľký táborák s krstom a pitkou. A mňa uložili spať do stanu. Nie do nášho, ten si otec nechával ako rezervu. Do veľkého zásobovacieho. Počul som spev, roztopašné výkriky, dupoty. Nemohol som zaspať, až ma oslovila vôňa červeného vína vyparujúca sa cez zátku desaťlitrového demižóna. Po krátkom váhaní som zátku vykýval a prvý raz v živote som sa plnými dúškami napil. Raz, dvakrát, trikrát. Bola tam aj slanina, z tej som si odkrajoval. Vypil som najmenej liter vína a stala sa so mnou zázračná premena. V tom stane sa z plachej kukly vyliahol výrečný motýľ. Rozviazal som vchod od stanu, našiel som si krásnu Sašku, do ktorej som bol platonicky zamilovaný a všetko, čo som mal pridusené v srdci, na duši a v hrdle, som jej povedal v takej kytici slov, že som sa prerozprával až k bozku a objatiu. Na druhý deň som sa vrátil do ilegality, do úlohy nemého plachoňa. Ale ja som už vedel, kto som a čo dokážem.

Po koľkých rokoch vás písanie už aj reálne uživilo. Narážam najmä na to, že každý chce byť spisovateľom, lebo si myslí, že to neskutočne vynáša.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.