INŠPIRATÍVNE VÝCHODNIARKY:
Ľubica Čekovská
Rodáčka z Humenného bude mať o pár dní 43 rokov a už nejaký čas patrí k uznávaným hudobným skladateľom.
Ľubica Čekovská dostala hudobné gény do vienka, no pôvodne po gymnáziu zvažovala štúdium medicíny. Potom sa však rozhodla, že svoj hudobný talent predsa len zužitkuje.
Bez nejakých veľkých prechádzajúcich skúseností sa prihlásila na Royal Academy of Music v Londýne a oni ju vzali.
Stala sa prvou Slovenkou, ktorá na tejto prestížnej škole študovala a dokonca ako výnimočný talent dostala plné štipendium. Ľubica Čekovská má totiž niečo, čo sa označuje ako absolútny sluch.
Hviezdna kariéra na seba nenechala dlho čakať. Začala komponovať hudbu pre európske umelecké scény, tú slovenskú nevynímajúc, keď pre Slovenské národné divadlo napísala operu Dorian Gray na tému románu Oscara Wilda.
Okrem hudobných skladieb pre filharmónie a divadlá zložila aj hudbu pre seriály ako sú Vlci, Kolonáda, či Kriminálka Staré mesto. Je tiež autorkou hudby k filmom 38, Cuky Luky a najnovšie pracuje na hudbe k historickej dráme Dubček, ktorú pripravuje verejnoprávna televízia a v kinách sa objaví 19. apríla.
Ľubica je dôkazom toho, že keď sa snúbi prirodzený talent s pracovitosťou, výsledok môže byť naozaj skvelý. K hudbe ju priviedli rodičia a na klavíri vedela hrať skôr, než sa naučila noty.
Tie spoznávala až v hudobnej škole a vraj jej to išlo dosť ťažko. Aj vtedy radšej používala uši ako oči.
„Takže pani učiteľka klavíra to so mnou nemala ľahké. Napriek tomu sa jej podarilo vytiahnuť zo mňa maximum. Hudba mi vždy bola blízka ako taká, nerozmýšľala som nad tým, či sa budem zaoberať klasickou, súčasnou alebo populárnou. Nezmenilo sa to ani neskôr, len sme si hudobné aktivity s bratom trošku podelili. On prešiel do populárneho sveta, ja som sa vybrala iným smerom a dnes sa venujem kompozícii,“ vysvetlila hudobníčka, ktorá priznáva, že býva tvrdohlavá a veľmi sebakritická.
Podstatné však je, aby si zachovala vlastnú tvár a pocit, že z jej pohľadu je hudba naozaj dobrá a je to to najlepšie, čo zo seba dokáže vydať. Až potom ju vypustí do sveta.
Ľudmila Kolesárová
Osem rokov pomáha ľuďom v najnáročnejších životných situáciách.
Ľudmila Kolesárová, marketingová manažérka Dobrého anjela patrí k ľuďom, ktorí citlivo vnímajú problémy iných.
Pomáha a k pomoci inšpiruje aj ďalších ľudí. Má dve vlastné deti, žije pod Tatrami, no za ľuďmi, ktorí to potrebujú, chodieva po celom Slovensku.
Nie je ľahké stretávať sa s rodinami, ktoré poznačila choroba, no ona to zvláda.
„Silu a energiu čerpám v tom, že tá práca má zmysel. Dokážeme systémovo pomôcť celej konkrétnej skupine ľudí na Slovensku a vidíme pozitívne výsledky. Je to ako v biznise, keď vidíte výsledky, máte chuť na tom pracovať,“ vysvetlila v rozhovore pre portál heroes.sk.
Schopnosť pomáhať jej vraj vštepili už rodičia.
„Učili nás všímať si ľudí okolo seba. Komu treba pomôcť cez cestu, komu pomôcť s taškou. Nikdy by sme napríklad neobišli niekoho ležiaceho, hoc opitého, lebo aj to je človek, ktorý má problém. Brávali sme stopárov a nechali ich u nás aj prespať. Takto vzniklo veľa medzinárodných priateľstiev. To bola taká prvá vlna, druhá prišla s narodením môjho prvého dieťaťa. Mala som pocit krivdy, že moje dieťa má síce všetko, ale iné deti nemajú nič. A nie je to vôbec o tom, že niektoré dieťa si to zaslúžilo a iné nie. Začala som preto dobrovoľníčiť a pomáhať deťom. Neskôr sa mi pošťastilo robiť to profesionálne aj s marketingom, ktorý mám vyštudovaný a mám ho veľmi rada,“ vysvetlila.
Vďaka Dobrému anjelovi pomáha cielene. Organizácia spolupracuje so zhruba 1500 lekármi, ktorí vyberajú rodiny do systému.
„My môžeme byť naozaj maličký kolektív a pritom je to veľmi dôveryhodný systém, keďže lekári poznajú tieto rodiny a vedia, ako choroba zasiahla do ich života,“ skonštatovala východniarka, ktorá je presvedčená, že by sme sa vo všeobecnosti mali viac rozprávať o dobre.
„Keď niekto urobí niečo dobre, väčšinou sa s tým nechce chváliť. Na druhej strane máme ľudí, ktorí robia dobro len naoko, prezentujú sa s tým všade a deformujú naše myslenie. Takí tí obyčajní dobrí ľudia by však mali začať o dobre rozprávať bežne, úprimne a s cieľom motivovať iných, nie chváliť sa. Prieskumy dokázali, že ak človek povie niekomu, čo dobré urobil, aj ten druhý človek urobí niečo prospešné. Dobro je nákazlivé a mali by sme sa o ňom rozprávať.“
Anna Oroszová
Na vozíku je už tridsaťosem rokov, no od tejto Košičanky nebudete počuť sťažnosti, nevyplakáva nad svojím osudom.
Anne Oroszovej aj zdraví ľudia môžu závidieť energiu a fakt, že sa venuje tomu, čo ju baví.
Stalo sa jej to, keď mala šestnásť rokov.
Chodila v Bratislave na knihovnícku školu a keďže si chcela trošku privyrobiť, pretože pochádza z chudobnej rodiny, brigádovala na družstve.
Pri jednej ceste starým taxíkom dostali šmyk a auto sa prevrátilo.
Jeden starší muž zomrel ešte v nemocnici a ostatní mali ľahšie zranenia. Anna zostala na vozíku.
„V živote som vozičkára nevidela, takže som ani netušila, ako sa mi zmení život. Dovtedy som veľa športovala, tancovala som v súbore, spievala som – z tohto dôvodu ma to dosť zobralo. Po úraze som tri roky chodila po liečeniach, verila som, že budem chodiť,“ napokon si vypočula nemilosrdný ortieľ – už nikdy sa nepostaví na vlastné nohy.
„Najprv som rozmýšľala: Mám sa otráviť? Mám sa zabiť? Ale veď to by som nebola ja!“ priznala prvé pocity. Potom si však uvedomila, že to ešte nemusí znamenať koniec sveta: „Dnes je svet postihnutým ľuďom otvorený, môžu študovať aj v zahraničí. V sedemnástich som si urobila vodičský preukaz a keď som mala osemnásť, kúpila som si auto. To mi pomohlo, aby som bola sebestačná. Auto bolo pre mňa niečo úžasné, oslobodilo ma od sedenia doma, dalo mi voľnosť. To je veľmi dôležité pre postihnutého človeka. Potom som sa oboznámila so športmi pre telesne postihnutých – teraz už sa vraví znevýhodnených, neviem si na to zvyknúť – a začala som pokukovať po maratónoch.
Spočiatku používala domácky prerobený vozík a potom sa to rozbehlo. Dnes už pôsobí aj ako motivátor, vie ľuďom poradiť, aký šport by mali robiť – aj podľa výzoru, podľa génov a podľa formy postihnutia. Rada nachádza mladé talenty.
Denne jazdí na handbiku, teda na ručne poháňanom bicykli šesťdesiatpäť kilometrov. Trénuje dvojfázovo a Slovensko reprezentovala na paralympiádach a rôznych pretekoch.
A čo by odkázala ľuďom, ktorí zostali na vozíku?
„Nevzdať sa. Ľahko sa to rozpráva, veľmi záleží aj na tom, aký je kto človek. Keď sa úraz stane dieťaťu, mali by ho do športu zapojiť rodičia. Rodič sa musí obetovať, dieťa nie je sebestačné.“
SVETOZNÁME PRIEKOPNÍČKY
Mária Terézia
Bola najvýznamnejšou ženou habsburskej dynastie a kľúčovou postavou v politike 18. storočia. Svet ju doteraz pozná ako kráľovnú, cisárovnú, vojvodkyňu, osvietenú panovníčku a reformátorku.
Táto osvietená panovníčka, zástankyňa manželskej vernosti, svojimi významnými reformami ovplyvnila aj naše dejiny.
Ako 23-ročná nastúpila na habsburský trón v čase, keď sa na západe formovalo vojensky silné Prusko a Rakúsku hrozil bankrot.
Navyše, išlo o prípad, keď Habsburgovci vymreli po meči (prerušila sa mužská línia rodu) a na trón mala nastúpiť žena.
Aby si obhájila svoju vládu nad uhorskými, rakúskymi a českými krajinami musela prekonať veľké množstvo vnútorných aj vonkajších politických problémov.
V tomto zápase o rakúske dedičstvo a neskôr v sedemročnej vojne ju podporoval jej manžel a rímsko-nemecký cisár František I. Lotrinský.
V boji s pruským kráľom Fridrichom II. síce prišla o hospodársky vyspelé Sliezsko, no v trojdelení Poľska rozšírila ríšu smerom na sever a geograficky stabilizovala svoju ríšu.
Pre svoje reformy sa u filozofov zapísala ako osvietená panovníčka. So svojím jediným manželom Františkom mala až 16 detí, pričom sedem z nich sa ocitlo na 7 európskych trónoch.
Marie Curie Skłodowska
Celý život bola verná vznešenému poslaniu vedy, ktorým je objavovať a presadzovať vedeckú pravdu. Hoci sa narodila 7. novembra 1867 v poľskej Varšave, väčšinu života a vedeckej kariéry prežila vo Francúzsku.
V čase, keď študujúce ženy boli raritou, získala vysokoškolské vzdelanie i doktorát na parížskej Sorbone.
Hovorila piatimi jazykmi (poľsky, rusky, francúzsky, nemecky i anglicky) a vo svete vedy sa presadila aj vďaka talentu pre prírodné vedy.
Spolu so svojím manželom Pierrom Curie preskúmali žiarenie uránu a objavili dva nové prvky – polónium a rádium.
Ako prvá žena získala Nobelovu cenu a to dokonca dvakrát! Prvý raz v roku 1903 za fyziku a v roku 1911 za chémiu.
Stala sa prvou profesorkou na univerzite v Paríži a viac než sto vedeckých inštitúcií v Európe i v Amerike jej udelilo čestné členstvo i čestné doktoráty.
Pod jej osobným vedením sa uskutočnili prvé výskumy liečby rakoviny pomocou rádioaktivity na svete.
Napriek tomu, že mala byť na čo pyšná, ju vyznamenania neomámili.
„V prírodovede ide o veci a nie o osoby. Pocty a sláva nám skazili život,“ hovorievala.
A Albert Einstein na jej adresu povedal: „Pani Sklodowská-Curie je zo všetkých slávnych osobností jediná, ktorú sláva neskazila.
Kathrine Switzer
Dnes, keď si ženy každého veku a postavenia môžu obuť tenisky a zabehať či už len tak, alebo súťažne, znie priam nepredstaviteľne, že to kedysi nemali dovolené.
Ženám cestu k behu otvorila až americká bežkyňa pôvodom z Nemecka Kathrine Switzer.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
