Keď som pred časom išiel z Bardejova na návštevu ku kamarátovi do Osadného (okrese Snina), cestou niekoľko kilometrov pred Osadným ma upútali kilometre elektrických oplôtkov s pasúcim sa dobytkom. Pastierska idylka.
Vychutnával som si zelenú, divokú a krásnu krajinu na severovýchode a mal som dobrý pocit z toho, že naši ľudia sa konečne vracajú k chovu a pasienkárstvu. Že pochopili a nadviazali na svojich starých otcov, gazdov. Viac som sa ani mýliť nemohol.
„To je super, že sa tu všade pasie dobytok,“ nadhodil som cestou.
Cestný pirát parkuje Ferrari v obývačke. Nejazdím ako blázon, tvrdí Čítajte „Hej je to super. Všetko to tu vlastní Diego,“ odvrkol kamarát.
„Diego? Kto je Diego?“ opýtal som sa.
„Nepoznáš Diega? Toho tu pozná každý. Diego má v obývačke Ferrari.“ A tým to skončilo.
Potom som si v regionálnych a bulvárnych novinách ešte prečítal niekoľko článkov o tomto, na Zemplíne známom agrobarónovi talianskeho pôvodu a jeho avantúrach. A pustil som to z hlavy.
Na historku som si spomenul až keď som čítal nedokončený článok zavraždeného novinára Jána Kuciaka o prepojení talianskej mafie so slovenskou politikou, v ktorom figuruje aj meno Diego Roda.
Kuciak sa o ňom v článku zmieňuje ako o členovi jednej z vplyvných talianskych rodín podnikajúcich na východnom Slovensku s prepojením na taliansku ´Ndranghetu. A na obývačku Úradu vlady.
Karafiáty a krv
Politická, diplomatická a komunikačná kultúra Ficovho kabinetu a poťažmo Úradu vlády, kde paradoxne sedeli ľudia s prísne tajnými previerkami, ktoré nejako nebrali do úvahy ich podnikanie s členmi talianskych mafiánskych rodín, sa dostala do slovenskej verzie Danteho pekla.
Otázka je či sme ešte (alebo už?) schopní rozpoznať, že v tomto pekle sa s našimi zbojníckymi štátodarcami smažíme (už dávno) všetci.
Posledný februárový pondelok 2018 sa začala mediálna vojna medzi slovenským establišmentom a európskou investigatívou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
