
Určite poznáte tie zamestnanecké programy, keď má nováčik prideleného svojho kouča.
Keď o nich čítam, akosi mimovoľne sa mi vynoria spomienky na moje prvé dni v Korzári.
V denníku na ofukovanie a vodenie za ručičku nie je čas. Desať minút po mojom prvom príchode do práce som už sedela na tlačovke, o desať dní na to naháňala Emira Kusturicu na letisku a na Hlavnej sa rozprávala s Danom Bártom o jeho drogovej závislosti.
Ešte som nemala hrnček v práci a už som slúžila vianočnú službu. Dodnes som vďačná duchu Vianoc, ktorý zafungoval výborne a všetci ten rok žili v mieri a láske aspoň tie tri dni.
Dlho som bola práve ja v redakcii „najnovšia“. A dlho sa kolegyne so smiechom vracali k mojim prvým dňom.
Vydesene som sa vraj tvárila už pri vstupe do budovy. Aké to bolo pre druhých zábavné, vidím len posledných pár mesiacov, keď už nie som najnovšia.
Po pár rokoch v redakcii sa mi aj ostatní priznali, že prvé mesiace sa v noci budili spotení, aké chyby sa im v článku podarili.
Podarili sa aj mne, skvostné preklepy, vymenené krstné meno, čím sa mi niekoľkokrát podarilo niekoho oživiť, posunuté desatinné čiarky.
Svojich päť minúť nechcenej slávy zažil každý jeden redaktor. Mrzí to vždy rovnako, či píšete desať rokov alebo tridsať.
Z hubovej polievky sa v takú chvíľu stane menu dňa. Plné zuby jej máte zaručene už na obed.
Ale má to, našťastie, aj druhú stranu. Zrazu príde spätná väzba. Nikto vám uznanlivo po pleci nepoklepká, ak stvoríte niečo dobré.
Ale ak sa vám podarí chyba, zrazu sa čísla čítanosti premenia na konkrétnych ľudí. Síce nasrdených, ale ľudí. Škoda, že to nefunguje aj opačne.
Monika Almášiová, redaktorka
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.