
Príbeh Korzára ma začal baviť už od jeho začiatku pred 20 rokmi.
Dramatický útek z Korza pred rezešovcami. Utajené sťahovanie, keď sa ako najväčší investigatívec ukázala naša upratovačka, ktorá nechápala, prečo všetci zrazu tak horlivo upratujeme.
Autá, ktoré nás sledovali, divní týpci, ktorí sa na nás zavesili. Podpis nových pracovných zmlúv pod rúškom tmy v bufete kina Úsmev u Paliho Titla a ich pečatenie fernetom...
To už dnes človek ani nemôže povedať nahlas, lebo si ešte niekto začne ťukať po čele, že trpíme paranojou.
A potom prišla tá vášeň, keď sa rodilo prvé číslo. Mali sme v talóne našetrené články, ale nebolo nám všetko jedno.
Ale bol s nami Karol Ježík a jeho bohorovný pokoj, s akým si sadol k počítaču a zalamoval športové strany.
Z miery ho nevyviedlo ani to, keď nás napokon tesne pred uzávierkou objavili naši bývalí šéfovia.
Napokon sa to akýmsi zázrakom podarilo. Prvé číslo Korzára uzrelo svetlo sveta.
Čas letí a naše bejby má zrazu už neuveriteľných 20 rokov.
Každý jeden deň mal čosi do seba. Chvíle, keď sme sa smiali, okamihy, keď nám nebolo všetko jedno, aj tie, keď mi slzy cupitali na klávesnicu. Všetky mi čosi dali. Neľutujem ani jeden z nich.
Ak sme niekedy pomohli alebo potešili aspoň jedného z vás, tak to stálo za to.
Ďakujeme vám, milí naši čitatelia. Bez vás by to celé nemalo zmysel...
Klaudia Jurkovičová, editorka
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.