Peter BERCIK, dlhoročný šéfredaktor denníka Korzár (zdroj: veja)

Korzár dnes oslavuje dvadsiate výročie a ja som v ňom strávil celých 23 rokov svojho života.

Vyzerá to ako diskrepancia (pozdravujem týmto pani viceprimátorku), niektoré slovenské za pravdu a ľavicu bojujúce denníky by to možno označili za lož, ale v skutočnosti je to fakt.

Fakt dlhé obdobie.

Zhruba polovica pracovného života, mentálne v podstate celý. Korzár je pre mňa, ako keď máte jediné dieťa, milujete ho, venujete sa mu, dieťa, ktoré vo veku necelých štyroch rokov podstúpilo transplantáciu tváre, kože, svaloviny, nezmenil sa len tráviaci trakt, mozgové bunky a nervové zakončenia.

Dieťa, ktoré však medzitým vyrástlo, dospelo, našlo si inú lásku svojho života a na rodiča si spomenie iba esemeskou či hromadným e-mailom.

Tato, hoď nejakú spomienku na papier.

Čoby nie, však spomienky sú to pekné... Vybaví sa mi, ako mu začali ísť zúbky a hrýzlo na všetky strany, bez rozmyslu, slepo, živelne (pozdravujem Ľuda Ondrejova), takže sa mocní Košičania rozhodli zlikvidovať ho a využili na to svoje médiá.

Ani by mi nenapadlo, že sa obdobie, keď sa médiá navzájom očierňovali, zase vráti. Ale čo by človek neurobil v mene lásky, diverzity a jedného správneho (rozumej liberálneho) názoru na svet.

Minulosť

Vtedy dávno pradávno, písal sa rok 1998, bol chladný január (to sa ľadovce topili iba vo filmoch Ala Gora) a možno aj nebol, kto si to má po toľkých rokoch pamätať, keď sa v hlave Petra Schutza (poznáte, je to meno dole pod komentárom) zrodil nápad, ako zachrániť revolverový plátok Korzo a spraviť z neho seriózne médium v serióznom vydavateľstve.

A tak došlo k asi najnepravdepodobnejšej veci na svete, hneď po transplantácii srdca, pristátí človeka na Mesiaci (len aby to nebol hoax...) a porážke ľavicovej fešandy Hillary Clintonovej v posledných prezidentských voľbách v USA (poznáte ju, to je tá, čo vyzradila svetu tajné informácie a vždy stála pri svojom mužovi Billovi, teda okrem chvíle, keď pri ňom kľačala Monika).

Cielene vybratá väčšina redaktorov a technického personálu sa jedného piatkového večera 30. januára 1998 zbalila a potichu prešla do inej budovy o ulicu ďalej, aby o dva dni, v pondelok ráno 2. februára, vyšlo prvé číslo Korzára, ktorý sa ešte 31. januára volal Korzo.

Zrejmá fonetická a najmä vizuálna podoba mala jediný cieľ – zachovať si čo najviac čitateľov, čo sa aj stalo.

Kto mal na tom najväčšiu zásluhu?

V prvom rade všetci redaktori, ktorí asi tri týždne dokázali držať jazyk za zubami, Jana Paulovská (vtedy redaktorka, poznáte ako šéfredaktorku týždenníkov MY), ktorá doťahovala detaily, Renáta Némethová (skvelá investigatívna redaktorka, neskôr zástupkyňa šéfredaktora, niektorí vedia, že to bola moja prvá manželka), ktorá bola dušou týchto novín a je škoda, že už dva mesiace v Korzári nepracuje, apa Alexej Fulmek (poznáte ako šéfa vydavateľstva Petit Press), ktorý dodal vydavateľstvo, Karol Ježík (žiaľ, dnes už nebohý šéfredaktor denníka SME), ktorý nám pomáhal nielen s prvým číslom, Peter Vajda (žiaľ, tiež už nebohý, poznali ste ho možno ako úspešného podnikateľa), ktorý celé to vydavateľstvo zastrešoval a ujo George Soros (poznáte ako nezištného miliardára), ktorý dodal zopár počítačov (vidíte, maďarskí vládni neprajníci, rozdeľoval na všetky strany, nielen migrantom).

Patrilo by sa zo skromnosti vynechať sa z tohto vznešeného zoznamu celebrít, ale ako hovorí Jára Cimrman, keď sa nepochválim sám, nikto to za mňa neurobí.

V neposlednom rade teda aj Peter Bercik (určite ho poznáte, to je ten, čo bol šéfredaktor v Korzári celých 18 rokov, nevedeli sa ho zbaviť). Ako som však spomínal, tá pamäť už nie je z najmladších a za živého boha si neviem spomenúť, čo som vlastne vtedy robil také významné.

Okrem toho, že som zbieral psie výkaly po afganskej chrtici s ruským mužským menom Aľjoša (prvý transgenderový prípad v psej histórii, nechápem, prečo sa nedostal na titulné stránky liberálnych denníkov, kam sa hrabú Pussy Riot vreštiace v ruskom kostole).

Nesmiem zabudnúť ani na mená redaktorov či ľudí zabezpečujúcich komfort redaktorov, inzerciu a distribúciu a dopredu sa ospravedlňujem, ak som na niekoho zabudol, lebo Korzom/Korzárom sa premlelo množstvo kvalitných ľudí, ktorí poobsadzovali dôležité funkcie v médiách najmä v Bratislave. Odchádzali tak z Košíc, ako neskôr z regiónov.

Z domorodcov, ktorí zažili onen pamätný útek, sú teraz v redakcii tuším iba Peter Jabrik (vtedy šporťák, medzitým zástupca šéfredaktora, a teraz vedúci spravodajstva), Klaudia Jurkovičová (vtedy redaktorka, dnes editor na webe) a Judita Čermáková (fotografka vtedy aj dnes, možno Kiťo Sabo (redaktor krimi), či Marián Špacai (šporťák, dnes šéf športového oddelenia) a útek si pamätajú aj Marián Kizek (vtedy aj dnes redaktor) či vtedy elév, neskôr vynikajúci redaktor a terajší šéfredaktor Jaro Vrábeľ.

Nesmiem zabudnúť ani na Prešovčanov Miša Franka (vtedy začínajúci redaktor, dnes známy aj ako kronikár prešovskej hudobnej scény a šéf prešovského týždenníka MY) či Ľubu Tomkovú (vtedy vedúcu distribúcie, ktorú skôr poznáte ako súčasnú riaditeľku), a ľudí na výrobe Janu Magdoškovú (poznáte ju ako hlas na telefóne, za toto ma zabije), Petra Munku (to je ten, čo robí vedomostný kvíz, pretože veľa vie a bol aj vo vedomostných súťažiach) a Viku Pileckú (to je tá, čo sa stará o rozvoz novín).

Veselé príhody z natáčania

Bolo to veru pohnuté obdobie a mne sa vybaví napríklad milý telefonát od poslanca Jána Cupera, ktorý ma upozornil, že oni v HZDS dobre vedia, čo som zač, keďže som nedoštudoval medicínu.

Tak túto bolestivú spomienku som mu spočítal, pratal sa v jesenných voľbách roku 1998 do opozície a my sme ďakovali Bohu, že tú Európsku úniu predsa len dobehneme (čo sa, žiaľ, aj podarilo).

V mysli sa mi zjaví ešte jedna milá spomienka, to keď do oslobodeného Slovenska začali prúdiť nemeckí investori.

Poznáte ich, to sú tí (nie konkrétne, ale druhovo), ktorí potom predali svoj podiel bezostyšne prvej slovenskej finančnej skupine, ktorú stretli, aj keď vedeli, že zle činia, takže preto takmer zanikol denník SME (vždy som ich mal rád, a teraz si vyberte, či SME, Nemcov alebo finančné skupiny).

A potom sa už len začal tvrdý ekonomický boj, ako to už v kapitalizme chodí. Korzár sa vďaka fúzii s nemeckým partnerom rozšíril na celý východ, nezanevrel však zároveň na Košičanov.

Prežil ako jediné denné regionálne médium aj obdobie, keď sa tlačené noviny začali čítať stále menej, pretože nám tu vyrástla IT generácia, ktorá komunikuje výhradne prostredníctvom social network a mobilných zariadení.

Ja a Korzár

Mne osobne dal Korzár veľa. Keby nebolo knihy fejtónov s názvom Hm, hm, ktorú som vydal pod pseudonymom Peter B. Doktor, bol by Korzár jediným nosičom, v ktorom si môžete prečítať, čo si o tomto svete myslím.

Keďže však knihu s názvom Hm, hm, ktorú som vydal pod pseudonymom Peter B. Doktor, takmer nikto nečítal, je Korzár v skutočnosti jediným nosičom, kde si môžete prečítať, čo si o tomto svete myslím.

Takže sa nečudujte, že mi je taký srdcu blízky.

Okrem každodennej driny (toto je hoax ako vyšitý) som v ňom našiel aj svoje dve manželky, čím sa môj osobný život výrazne prelínal s tým pracovným. Do Korzára sa narodil aj môj syn Maximilián, ktorého mám z počestného vzťahu (narodil sa do roka a do dňa po svadbe) s mojou súčasnou manželkou Andreou (poznáte aj ako redaktorku kultúry denníka Korzár ešte pod menom Andrea Nitkulincová) a dokonca sa jeho príchod na svet dostal aj do novín, čo sa už nedá povedať o jej knihe s názvom Bozkávam lepšie ako varím, ktorú na rozdiel od Hm, hm stále nájdete na pultoch kníhkupectiev.

Maximilián (mimochodom v Rakúsku donedávna tretie najčastejšie krstné meno, už ho však čoskoro predbehne Mohamed) je tiež dôvod, prečo napriek skvelej práci v Bratislave (spravodajský portál Netky.sk, ešte ste si neklikli?) ma to stále ťahá domov na východ k synovi a žene (len s tou prácou je to tu biednejšie).

Apropó, Andrejka. Je ešte na materskej (a tuším aj v Korzári) a ja ju obdivujem, ako dokáže popri starostlivosti o dvaapolročného v podstate malého manipulátora budovať vydavateľstvo Maxim a vydávať kvalitnú literatúru (vy ste ešte nečítali Muž z gulagu alebo Áno, pán profesor!? Tak šup, šup do najbližšieho kníhkupectva!)

Píšem to, lebo ste sa ma pýtali, čo mám nové, ak ma pamäť neklame. (Čo som horší ako celebrity v rôznych tólkšou, kde prezradia všetko zo svojho súkromia, to znamená, čo práve napísali, vydali, sfilmovali alebo kde hrajú, aby ste tam išli a zaplatili za to peniaze?)

Nezabúdajme na to, že som v Korze/Korzári strávil neuveriteľných zhruba 7 000 vydaní.

Nezabúdajme tiež na to, že kto nepozná svoju minulosť, nezaslúži si žiadnu budúcnosť. No a nezabúdajme tiež na to, že nič nie je staršie ako včerajšie noviny.

Týmto aj končím svoje spomínanie s miernou či mohutnou iróniou a želám Korzáru ešte veľa kvalitných článkov a pokojné dožitie v niektorom z vydavateľských hospicov.

Peter Bercik, dlhoročný šéfredaktor denníka Korzár (poznáte aj pod menom Peter B. DOKTOR)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.