Jaroslav Vrábeľ, šéfredaktor Korzára.Bola nedeľa 1. februára 1998 dopoludnia. Doma nám zazvonil telefón. Volali mi z redakcie denníka KORZO, aby som tam rýchlo prišiel, že súrne treba napísať nejaké články do pondelkového vydania, lebo situácia je kritická, nikto neprišiel do práce, všetci redaktori tajne ušli, nemá kto vyrobiť noviny!
Mal som vtedy 18 rokov, študoval som na gymnáziu a popri škole sme ako partia stredoškolákov vydávali raz za dva týždne študentskú prílohu Korza – volala sa Ťahák (nejako sa pritrafilo, že som bol jej prvým šéfredaktorom).
V tú nedeľu, keď sa riadni redaktori húfne potajomky zbalili a vyparili, zalarmovali asi všetkých 15- až 18-ročných vyhúkaných pisálkov z malého smiešneho Ťaháka, aby došli zachrániť veľké vážne Korzo.
V redakcii na Štefánikovej sa tak zišla tlupa vyplašených študentov s pár poslednými mohykánmi, ktorí v Korze ostali.
Po silnej chvíli ťažkej bezradnosti a pohľade na popravde nie úplne príčetný tím kinderredaktorov sa nakoniec na pondelkové aj akékoľvek ďalšie číslo Korza definitívne rezignovalo.
Tak nám teda aspoň vysvetlili, kde vlastne nájdeme tých utečencov, nuž sme sa za nimi zo zvedavosti hneď aj vybrali.
Na Kováčskej ulici v novej redakcii – už KORZÁRA – sa to hemžilo známymi tvárami z Korza, vládol tam milý, veselý chaos, všetci ťukali a pobehovali, aby stihli prvú uzávierku nového pirátskeho denníka.
Nás – exkolegov študentov, ktorí o úteku z Korza tiež netušili – srdečne privítali s tým, že nech sa u nich cítime ako doma (tak sa stalo, Ťahák i jeho redaktori sme pokračovali v Korzári).
Korzáristi vyzerali v nových, ešte rozbombardovaných priestoroch šťastne, vzrušene a zapálene.
Tak ako ľudia, ktorí práve uskutočnili šialený, geniálny nápad, po ktorom už nič nebude ako predtým.
Ako odsúdenci, čo tesne vykĺzli spod kosy zubatej, ktorej v prázdnom Korze klapli zuby naprázdno, keďže tam už nemal kto písať na želanie nových majiteľov krásne články napríklad o rezešovských VSŽ či Mečiarovej vláde.
Medzitým sa stal pravý opak, o dve ulice ďalej Korzár roztočil tú najzábavnejšiu párty slobodnej novinárčiny!
Bláznivá, hrdinská akcia 34 emigrantov z Korza na čele s Petrom Bercikom a Janou Paulovskou s pomocou Petra Schutza, Alexeja Fulmeka a Karola Ježíka by si iste zaslúžila aj miesto v skriptách na fakulte žurnalistiky, ak nie rovno filmové spracovanie – ako triler podľa skutočných udalostí.
Aj Korzo (1994 – 31. 1. 1998) bol dobrý projekt, ale Korzár (od 2. 2. 1998) ako dnes už jediný regionálny denník v celej krajine a jednotka na východe by mohol byť vyhlásený za ôsmy div Košíc i východného Slovenska.
Story Korzára ukázala, že arogancia moci si môže hrozbami a peniazmi kúpiť značku (mŕtvu), noviny (papier) a priestory (prázdne) redakcie (zutekanej). Ale ľudí, slobodné novinárske srdcia a duše nikdy!
Vzácny, dnes už 20-ročný korzársky príbeh vytvorili práve výnimoční ľudia, ktorých dokopy za celé to obdobie určite nebolo menej ako 100.
Hoci mnohí už pôsobia inde, aj v iných mestách či médiách, Korzár iste ostáva ich srdcovou záležitosťou a sú hrdí, že tiež mohli byť pri tom.
Pre nás, ktorí sme zodpovední za súčasnosť a budúcnosť týchto obľúbených novín východniarov, sú jeho história – podobná so SME – a mená, ktoré značku Korzár vybudovali, inšpiráciou aj záväzkom.
S rešpektom a pokorou sa každý deň zas a znova uchádzame o priazeň našich čitateľov.
Spolu s Vami sme za 20 rokov zažili veľa a vskutku všetkého, čo život prináša – predaj(e) železiarní, snehové kalamity, pôrody štvorčiat, siamských dvojičiek, záplavy, zosuvy, unikátne operácie, zázračné prebudenia z kómy, ničivé víchrice, požiare, návštevy osobností, pápeža, Stanley Cupu, letecké tragédie, pády vrtuľníkov, prvú SuperStar z Prešova, nehody autobusov, mafiánske vraždy, krachy nebankoviek, železiarensko-futbalovú éru Rezešovcov, tatranské záchrany českých turistov, korupčné kauzy, bytové škandály, prezidentov, premiéra, ministrov, missky z východu, výmeny primátorov, županov, krízy, stavby, demolácie, historky z Lunika IX, Mojsejovcov z Pereša, športové šampionáty, majstrovské tituly, eurofondové projekty, smutné, strašné, kuriózne, srandovné príhody, úspechy, sklamania, príchody, odchody, strasti, radosti atď...
Zaspomínajme si spoločne, oslávme pekné narodeniny a zaželajme si navzájom, aby ďalších 20 rokov bolo ešte lepších než tých uplynulých.
A tiež, aby z Korzára nikto nemusel utekať a nebolo treba v nedeľu zháňať študentov...
Vlastne je to jednoduché – my sa budeme snažiť aj naďalej dobre písať, Vy nás každý deň čítajte a malo by to byť fajn!
Jaroslav Vrábeľ, šéfredaktor
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
