Ako novinár som vo februári 1995 začínal v bývalom Košickom Večere v čase, keď sme ešte o internete ani nechyrovali.
R. BejdaA aj neskôr sa objavivší slogan, že "všetko je na webe", sme brali s rezervou.
Preto som si všetky články, ktoré som napísal a vyšli v printe, poctivo vystrihoval a odkladal. Vždy na konci týždňa som si sadol ku kôpke večerníkov, vystrihol z nich všetky svoje články a úhľadne ich lepil na kancelárske papiere.
Najprv iba na jednu stranu, veď v mojich začiatkoch ich až tak veľa nebolo, neskôr už na obe. Aby som šetril naše lesy (a svoju peňaženku)
Netvrdím, že ma to neustále strihanie a lepenie, ktoré množstvo rokmi narastalo, nejako bavilo.
Ale archív bol skvelým pomocníkom hlavne pri písaní spravodajstva zo súdov, kde sa niektoré prípady ťahali aj dva - tri roky.
Keď konečne padol rozsudok, stačilo mi nalistovať staré záznamy a hneď som vedel, ako prípad začínal.
Pravda, pri archivárskej činnosti som si od manželky neraz vypočul podpichovačné poznámky, či to všetko raz plánujem vydať knižne. Že by si to možno dvaja-traja ľudia aj kúpili. No to ma neodradilo.
Poctivo som mesiac čo mesiac lepil nové desiatky a stovky článkov, či už boli krátke a bezvýznamné, ale dlhšie a trháky.
Zlom nastal potom, keď začalo skutočne platiť, že všetko je na webe. V decembri 2011 som skonštatoval, že archivovať staré články už nemá význam a v v januári 2012 som už nestrihal a nelepil nič.
Starú povinnosť však vymenil nový problém. Kam s tými všetkými úhľadne podľa rokov označenými obalmi? Veď to bol kus mojej histórie, práce i času.
Nie, v zbere, ako mi to ktosi doma navrhol, môj 16-ročný archív neskončil. Nechal som ho v skrinke pod televízorom, kde v podstate celé tie roky rástol.
Časom sa však objavili hlasy, že tam len zavadzia a osoh z neho žiadny, lebo s pribúdajúcimi rokmi som ho potreboval čo raz menej. Podľahol som, skrinku prenechal iným haraburdám a presunul ho do pivnice.
Prešlo pár rokov a toť nedávno mi bolo naznačené, že aj tam už akosi ubúda miesta a niet kam dávať nové kompóty, džemy, šaláty a uhorky. A iné haraburdy, ktoré doma doteraz kade-tade poodkladané musia ísť inam. Teda do pivnice.
Zatiaľ to zvládam a dokážem tlaku odolať. Zatiaľ vždy dokážem všetky fľaše so zaváraninami ešte viac zhustiť a podobne tak haraburdy usporiadať tak, aby dokázali prijať tie nové.
Dlho to však takto neudržím. Pivnica sa nedá roztiahnuť, takže bude treba hľadať riešenie.
Jedno sa rysuje. Archív pôjde v lete do garáže, tam bude mať nejakých pár rokov o priestor postarané.
Ale čo potom? Čo ak bude niekedy nežiadúci aj tam?
Asi ho predsa vydám knižne...
Róbert Bejda, redaktor, editor webu
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
