Ľubica Tomková, riaditeľka divízie VýchodNebola som súčasťou hrdinského tímu, ktorý odvážne z hodiny na hodinu odišiel z Korza do Korzára, nemohlo za to ohrozené právo na nezávislé informácie, nemohol za to Rezeš a ani Mečiar, že sa mi to stalo.
Bola to len obyčajná náhoda. S rukami ešte stále od kriedy a atramentu som v roku 1996 prišla predávať inzerciu v Prešovských novinách, do vtedy reklamnej agentúry Cofin.
Rok na to prišli do tej istej agentúry ľudia z vydavateľstva VMV a z denníka SME.
Ešte v jeseni založili spolu vydavateľstvo Prešovské noviny s jedinými okresnými novinami Prešovské noviny, do ktorých som ďalej predávala inzerciu.
A potom sa to začalo diať. Intenzívne návštevy v januári 1998, rokovania za zatvorenými dverami, cesty do Košíc, rokovania na PNS-ke, registrácia denníka, stretnutie v krčme na Moyzeske s budúcimi kolegami, šťúplym 50-kilovým bradatým prešedivelým mužíkom (rozumej Schutz, ale ako som to vtedy mala vedieť?), listovanie strašne špinavých malých novín (rozumej Korzo), prvý kontakt s reálnou distribúciou, nákladom, predplatným ... a tlačiarňami.
Príprava pracovných zmlúv so smiešnym dátumom nástupu, počítače a nábytok do kláštorných priestorov na Kováčskej ulici a prvé vydanie denníka Korzár.
Prosto som im ostala. Už sa po mne nechcelo, aby som sa zaoberala predajom inzercie, chceli po mne úplne nové veci, od ekonomických cez distribučné a marketingové, až po zabezpečenie chodu prevádzky, operatívne činnosti neredakčného charakteru priamo na mieste, keďže celé zázemie bolo v Bratislave.
Stretnutie s Martinom Olejníkom, pánom tlačiarom, o ktorom som vtedy netušila, že budem mojím tlačiarenským anjelom strážnym ďalšie roky.
V júni 2000 fúzia s vydavateľstvom Lúč a prvý kontakt so zahraničným akcionárom. Veľa ľudí, štýlov, dve obsahové zamerania a silná regionálna mimokošická štruktúra.
Šesť mutácií denníka Korzár, šesť regionálnych pobočiek a košická základňa, celkom vyše 160 zamestnancov.
Prechod do novej tlačiarne, nové distribučné a inzertné príležitosti a začiatok bezsenných nocí a skorých ranných rozvozov.
Ďalší muži na scéne, riaditeľ Východoslovenských tlačiarní, páni Sitáni, Zatlukal, Hintoš a Bobovský z distribučných spoločností .
Ani jeden sme si vtedy neuvedomovali, že naše skutočné pozície sú učiteľ a žiačka. Mojou parketou sa totiž vtedy stala tlačiarenská výroba a distribúcia.
V lete v roku 2002 sa uvoľnila riaditeľská stolička, bola som po ruke a dostala príležitosť.
Šesť mutácií denníka Korzár, sedem redakcií, 138 kolegov, jedna tlačiareň, Košický večer, Superloto, Varenie s Korzárom, CD-čká Ondreja Kandráča, školské mapy, cestovné poriadky, vlastná predajná sieť s temer 500 predajnými bodmi, letný tábor Korzárland a desiatky skvelých ľudí v Korzári i okolo neho.
Z Korzára, košického šráca, vyrástol zrelý muž, východniar.
Dvadsať rokov je v živote človeka veľa, v živote Korzára okamih. Náhodou som ten okamih prežila s ním.
Mladne kolektívom, ide s dobou. Je húževnatý ako región, z ktorého vzišiel a s ktorým sa vzájomne potrebujú! Tak nech im to ešte aspoň ďalších 20 rokov trvá! Korzáru i východu Slovenska!
Ľubica Tomková, riaditeľka divízie Východ
Autor: Ľubica Tomková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
