V Košiciach bol naposledy počas minuloročného Art Film Festu. Zdravil sa s kolegami a spoločne so synom si užíval filmy a atmosféru mesta.
Prísť mal ešte raz, no program Vtipnejší vyhráva sa na konci minulého roka presunul.
Keď sa Slovensko deň pred trojkráľovým sviatkom dozvedelo, že Marián Labuda zomrel, zrušili ho.
Aj Košičania mali tú česť spolupracovať s Mariánom Labudom Čítajte O tom, že mal zdravotné problémy sa písalo dlho, všetci však verili, že ich fenomenálny herec prekoná a ešte mu budeme z hľadiska tlieskať.
Už, žiaľ, nebudeme.
Bol ovenčený štátnymi a umeleckými oceneniami. Uctiť si umenie Mariána Labudu chceli mnohí.
Najviac uznania mu však dali diváci jeho filmov a návštevníci divadiel.
Koľkokrát ste videli film Vesničko má středisková alebo Záhradu, za ktorú dostal Českého leva? Neomrzia nikdy.
Marián Labuda o legendárnej role Karla Pávka raz povedal: „Takú úlohu by som na Slovensku nedostal. Tu sa totiž inak, tradičnejšie pozerá na hrdinov. Ten, koho obdivuje Otík, by podľa slovenských režisérov musel byť 'chlapák'. Zavalitého človeka by nemohol obdivovať. Len génius ako režisér Jiří Menzel vedel, že keď tam obsadí mňa, bude to zaujímavejšie.“
Obrad v češtine
Svojou láskou k Českej republike sa herec nikdy netajil. Dokonca v testamente, ktorý spísal ešte v mladosti sa vyjadril, že by chcel smútočný obrad v češtine.
„Tým by som dobre naštval tú našu stranu slovenskú. Čeština sa mi vždy páčila. A už aj hudbu mám vybratú – Tichá voda do Dunajka padala, to mi tam bude hrať,“ plánoval ešte počas života ako bude vyzerať jeho odchod z tohto sveta.
O smrti hovorieval často a bez obáv. „Smrťou človek o nič neprichádza. Smrť príde v absolútne pravý čas. Za ničím ti nemusí byť ľúto. Koniec.“
Nadutosť v tvári
Marián Labuda sa narodil v dedinke Hontianske Nemce. Po absolvovaní Divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave nastúpil do Slovenského národného divadla.
V roku 1968 bol spoluzakladateľom legendárneho generačného Divadla na korze v Bratislave, odkiaľ prešiel po jeho zákaze na Novú scénu.
Práve tam sa vypracoval od komických a tragikomických typov, ktoré mu mimoriadne sedeli, až k veľkým dramatickým úlohám.
„Ja som bol kapitalista od narodenia. Aj v minulom režime som sa nemohol uplatniť, preto som vlastne neurobil kariéru. Pretože som vyzeral tak pansky, veľkopansky,“ hovorieval o svojom zjave herec, ktorý sa často smial, že nadutosť v tvári ho sprevádzala celý život.
Profesiu detí vyberajú v rodine otcovia
O tom, že z neho bude herec rozhodol otec.
„Ja som mu tú profesiu sám vybral. Nevedel totiž po deviatom ročníku kam ísť – a susedka mi povedala, ako výborne ju pobavil. Tak som ho poslal na konzervatórium. Teraz hovorí, že mi je vďačný.“
V rodine Labudovcov je pritom celkom prirodzené, aby synovi vybral povolanie otec.
„Otec bol krajčír, stále sedel za mašinou a spieval si. Vždy hovorieval, akú dobrú prácu mu otecko vybral, pretože sedí pod strechou, neprší na neho, kým murári a tesári musia pracovať vonku,“ vracia sa v jednom z rozhovorov do spomienok herec.
Na prijímačkách zaklamal
V tomto povolaní stretol kolegov ako Menšík či Dibarbora, ktorí preňho boli zdrojom poznania i skúseností. Vravieval, že pri nich rástol herecky i ľudsky.
A hoci to so svojou postavou nemal najjednoduchšie, nevzdával to, ani keď mu mnohí hádzali polená pod nohy.
„Raz sa jeden pedagóg spýtal našej triedy, kto sa hlási na herectvo. Nesmelo som sa vtedy prihlásil a on mi na fleku odvetil: „Tam berú len talenty, kde sa vy hrabete?“ Aj neskôr som sa ešte párkrát stretol s takýmito 'povzbudeniami'. Ale z toho pramení poučenie, že keď človek chce, nesmie sa dať odradiť. Aj keď som sa v krátkych nohaviciach postavil na prijímačkách pred komisiu zloženú z vtedajších veľkých hercov, akými boli Viliam Záborský, Mikuláš Huba, Janko Borodáč a ďalší, zdalo sa, že som im na smiech. Janko Borodáč totiž asi očakával, že by každý adept mal byť hodný roly Jánošíka, lebo sa ma opýtal, koľko meria môj otec do výšky. Cítil som zákernosť v tejto otázke, a tak som oteckovi pridal dobrých dvadsať centimetrov navyše. A Borodáč si spokojne sadol vediac, že mám perspektívu,“ zaspomínal si s úsmevom v rozhovore pre Život.
Nebolo to s ním ľahké
Svoje povolanie mal mimoriadne rád, no ešte radšej mal svoju milovanú manželku. Spoznal ju na vojenčine.
„Vierka tancovala vo Vojenskom umeleckom súbore, kde som nastúpil do vojenskej služby. Bola civilný zamestnanec a mala pridelenú aj garsónku. Videla, že som ako vojačik stále hladný, tak ma nalákala na kuchyňu.“
Sám o sebe hovoril, že to s ním ako s manželom nemá ľahké.
„Nie som žiadny anjel. Mám svoje muchy. Som diabetik, a keď cukor klesá, aj nálada kolíše. Všetko je to spojené, a tak sa mnoho ráz musím ospravedlňovať za svoje správanie. Chcel by som byť v závere manželstva hluchý a na všetky manželkine výčitky budem len kývať hlavou.“
Milované vnúčatá
Herectvo sa v rodine Labudovcov dedí. Svoju slávu už pred kamerami žne aj Labudov vnuk Richard.
S vnúčatami sa aj napriek zdravotným problémom a občasnej zlej nálade veľmi rád zabával.
S úsmevom sa raz novinárom priznal ako vnuk Richard žiadal svoju babičku, jeho manželku, či sa s ním nerozvedie, lebo jeho doberanie sa už nedá vydržať. „Mám ich nekonečne rád,“ vravieval.
Posledná rozlúčka
Buldoci a třešně, Anděl svádí ďábla, Dobří holubi se vracejí, Záhrada, Orbis Pictus, Taková normální rodinka, Roming a desiatkach ďalších filmov, seriálov a televíznych inscenácií zostanú ako pamiatka na výnimočného herca.
Mariána Labudu zradilo srdce pred jeho domom 5. januára.
Posledná rozlúčka sa uskutoční dnes o 11.00 hod. v Sále činohry v novej budove Slovenského národného divadla v Bratislave.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
