Mala sladkých devätnásť rokov, keď ju obsadili do úlohy blonďavej princeznej Pavlínky v rozprávke Nesmrteľná teta. Pre začínajúcu herečku to bola veľká škola života. O dva roky neskôr si však BARBORA BOBUĽOVÁ povedala, že skúsi roztiahnuť krídla a odletieť nielen z rodného Martina, ale aj zo Slovenska. A podarilo sa jej to. Už dvadsaťjeden rokov žije v Ríme a je z nej herečka európskeho formátu, na ktorú môže byť Slovensko naozaj hrdé. Stále pritom rozpráva ľubozvučnou slovenčinou, pravidelne chodieva domov, aby aj jej deti vedeli, kde majú korene a Vianoce si inde ako v Martine ani nevie predstaviť.
Ako si spomínate na svoje princezničkovské časy?
– Ježiš, to bolo strašne nádherné točiť túto rozprávku a robiť s takými uznávanými hercami ako Jiřina Bohdalová či Jaromír Hanzlík. Pamätám si, že som na ten konkurz prišla na poslednú chvíľu. V podstate som do tej Prahy ani nechcela ísť, nebola som nejaká priebojná. Ale mala som priateľa, ktorý ma prehováral, nech idem, že ma tam odvezie autom, tak som sa nechala prehovoriť. Prišli sme do Prahy neskoro, konkurz už vlastne skončil, ale ešte ma nakoniec vyskúšali... Bola to naozaj náhoda. Ale bolo nádherné točiť s Libuškou Šafránkovou, ktorá bola pre mňa idolom. Nikdy na to nezabudnem.
Krátko na to ste odišli do Talianska. Aké boli vaše začiatky?
Klasické filmové rozprávky nesmú pri vianočnom stromčeku chýbať Čítajte – Ja si myslím, že nie je ľahké sa presadiť v zahraničí. Možno ten krátkodobý úspech sa dá presadiť celkom jednoducho. Oveľa ťažšie je ale dosiahnuť dlhotrvajúci úspech. A práve to bolo mojím cieľom. Chcela som si vybudovať kariéru, ktorá by mala čo najdlhšiu trvácnosť. Ale to je asi na našom remesle aj to najťažšie. Pre mňa to bolo v prvom rade o drine na jazyku. Keď som totiž zo začiatku mala prízvuk, tak bolo hneď jasné, že som Slovanka a aj všetky postavy boli na jedno kopyto. Preto som si raz povedala: „Stop! Nie!“ A začala som sa naozaj drilovať taliančinu, aby som nezostala len pri rôznych slovanských dievčatách.
Často prišli chvíle, keď ste mali chuť vzdať to, zbaliť si tašku a odísť domov?
– Ja sa len tak ľahko nevzdávam, aj keď prišli chvíľky, kedy som rozmýšľala, ako to ďalej zvládnem, ale ... Je pravda, že na Slovensku som si držala pootvorené dvierka, hlavne kvôli finančnej stránke. Veď som nevedela, či tam naozaj budem môcť existovať. Ale aj keď som už bola na hranici svojich možností a rozmýšľala som, ako vyjsť s poslednými peniazmi, vždy to tak nejako vyšlo, že bolo dobre. Jednoducho som sa nechcela len tak vzdať. Boli obdobia, keď som nemala obrovské ponuky, ale ja viem byť dosť trpezlivá, takže som čakala. A keďže sa viem aj uskromniť, tak to potom vyšlo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
