„Vianoce sú nesmierne emočne náročné obdobie,“ s touto vetou nás privítala košická psychologička STANKA HUČKOVÁ. Porozprávali sme sa s ňou ako zvládnuť obdarovávanie detí, dokedy je dobré pestovať vieru v Ježiška, aj čo si počať, keď nastane pri stromčeku scéna, lebo tam nebolo to, čo si dieťa želalo.
Rodičia v tomto období riešia ako poňať obdarovávanie. Len máloktoré dieťa je natoľko uvedomelé, že si vypýta zopár darčekov, väčšina stojac v hračkárstve ukáže na všetko, čo je v dosahu.
– Deti majú problém rozlišovať množstvo, teda aspoň do určitého veku. Svojich rodičov považujú za malých bohov, ktorí všetko zariadia. Nehovoriac o tom, že kým veria, že to nekupuje rodič, ale ich obdaruje nejaká iná „sila“, tak dôvod obmedzovať sa nemá pre ne opodstatnenie.
Čo ak rodič tápa a nedokáže definovať, po ktorej veci dieťa skutočne túži, a tak ho nabáda, aby do listu Ježiškovi napísalo napríklad len tri veci, ktoré by boli naj?
– To by som pri deťoch, ktoré veria, neodporúčala, ak do toho začnete zasahovať, dieťa môže stratiť vieru. Pokojne ich nechajte do listu Ježiškovi napísať všetko. Je len na vás, čo napokon z toho vyberiete. Lepšie sú hry a hračky, ktoré ho budú dlhšie baviť, ktoré posunú jeho tvorivosť ďalej. V skutočnosti len máloktoré dieťa bude pod stromčekom riešiť, koľko darčekov tam je a koľko stáli. Je to tak trošku aj o rodičoch, ktorí majú problém stanoviť deťom hranice. Stanovme si ich aj v prípade darčekov a neprekračujme ich len preto, že sú Vianoce. Keď dieťa vidí, že je rodič spokojný, že je pohoda, po rozbalení darčekov sa s nimi ešte zahráte, tak to splní všetko, čo má.
A čo so školákmi, ktorí už vedia, kde je pravda a keď si pod stromčekom nenájdu napríklad vytúžené kolieskové korčule a najkrajší večer v roku skončí slzami?
– Bolo by veľmi dobré, aby to rodič nebral osobne, ako svoje zlyhanie, čo je samozrejme veľmi náročné. Vianoce ako také sú nesmierne emočne náročným obdobím, každý má nejaké vysnívané predstavy, aké by mali byť a potom zabudneme prežívať skutočnosť, ktorá sa deje. Ak to predýcha rodič, lebo si nemusíme klamať, že je to šok, a pochopí, že je to len vyjadrenie nespokojnosti, tak mu to zrkadliť. Áno asi si nahnevaný, pomenovať to, čo cíti a prežíva a skúsiť mu načrtnúť inú možnosť. Veď nikto nepovedal, že tie korčule nemôžu byť neskôr, teraz by si si ich neužil, veď je zima. Poďme sa pozrieť, čo iné si dostal, čo by ťa potešilo. Keď pošlem dieťa do izby, s tým, že si nevďačné, tak máme pokazené Vianoce všetci. Dieťa potom nebude vedieť čo s tými pocitmi, emóciami a sklamaním. Vždy je lepšie pomenovať, čo to dieťa prežíva a ustáť to ako rodič.
Nie v každej rodine sú finančné prostriedky na splnenie všetkých prianí, ako sa s tým vysporiadať?
– Radosť nie je len o počte darčekov. Rozprávajme sa s deťmi, že radosť je aj to, že sme spolu, že sa smejeme, že sa hráme, ideme na návštevu, naplánujeme si nejaký výlet alebo zážitok. To množstvo je vždy o tom ako ho pochopí rodič. Niekto povie, že jeden veľký darček, niekto zas, že radšej veľa menších. Je to o tom či rodič podľahne tlaku bezodného nakupovania.
Niekedy rodičia priam bojujú so starými rodičmi, ktorí si nemôžu pomôcť a vnúčatám by vykúpili celé hračkárstvo.
– Nie je na škodu to trošku usmerniť... Láska k dieťaťu sa nedá merať ani množstvom, ani cenou darčeka. Nemá význam predháňať sa, kto kúpi drahší a väčší darček. Čím skôr to všetci pochopia, tým pokojnejšie sviatky to budú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
