Odstúpeniu Ondreja Krajňáka z čela Ústavu pamäti národa, ktoré ohlásil včera, sa dá ľudsky rozumieť, ale menej už politicky schvaľovať.
Ak totiž účelom novely zákona o ÚPN, ktorú si nedávno schválila koalícia (a následne prebila aj veto prezidenta), bolo vyštvať ho celkom z ústavu, tak rezignáciou len šiel v ústrety svojim katom zo Smer-SNS-Híd.
Isteže, bez kompetencií predsedu, ktoré novela preniesla na celú správnu radu, nedáva jeho zotrvanie vo funkcii zdanlivo logiku.
Ak ale hovorí, že odchádza (aj) preto, lebo nechce byť čosi ako figový list zakrývajúci čistky, ktoré sa údajne chystajú, tak potom mal odísť aj zo správnej rady.
V nej však ako radový člen zostáva, čo signalizuje asi toľko, že v afekte urobil silné gesto.
To má ešte tú vecnú slabinu, že ako (formálny) predseda by bol aspoň oslovovaný médiami v otázkach, akou je napr. Babišova lustračná aféra.
Bolo by lepšie, keby dával stanoviská on, než niekto iný.
Nie je jasné, prečo uľahčil správnej rade robotu, keďže keby ho chceli zosadiť – symbolicky je predseda furt predseda – musel by dať niekto návrh, a potom to aj odhlasovať.
Smutným paradoxom už zostane, že Krajňák sa porúča ovenčený najväčším úspechom nielen jeho, ale celej šestnásťročnej existencie ústavu, čím nesporne je víťazstvo na ÚS v kauze Babiša.
Keby sa na SR len zamak prihliadalo k meritokratickému princípu, po výroku, ktorý v otázkach agentúrnej spolupráce zrušil relevanciu svedectiev eštebákov, by sa demokratickej politike nemohlo ani prisniť, že by oslabila Krajňákovu pozíciu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
