KOŠICE. Marí sa mi, že totožný, možno veľmi podobný titulok som dal jednej z prvých správ o tragickom piatku, 27. októbri 1995.
Ten deň, ale aj mnoho z toho, čo sa dialo v nasledujúcich dňoch a mesiacoch, sa mi do pamäti vrylo naozaj veľmi hlboko.
Správa o výbušnom plyne dorazila päť minút po explózii Čítajte Nielen preto, že tragický výbuch v košických železiarňach bol pre mňa, v tom čase stále začínajúceho novinára, prvou veľkou kauzou v kariére, ale najmä preto, ako sa k celej tragédii postavili vtedajší mocní.
Počas celého piatka vôbec nič nenasvedčovalo tomu, že železiarne, ale aj Košice prežívajú obrovskú drámu s tragickými následkami.
Večer, v čase, keď zo železiarní sanitky vozili prvých priotrávených a zomierali prví ľudia, sa na slávnostnej recepcii pi príležitosti otvorenia hotela Hrabina na Bukovci stretli vtedajšie košické spoločenské špičky vrátane mnohých vysokopostavených manažérov železiarní.
Pozvaní boli aj novinári a keď sme sa po polnoci vracali aj s fotografkou do Košíc, verejnosť ešte stále ani len netušila, čo sa deje.
Prvé správy sa začali šíriť až v sobotu ráno, takmer dvadsať hodín po výbuchu.
Skladali sme mozaiku zlyhania
Oprava potrubia začala najhoršiu tragédiu v železiarňach Čítajte Prespával som vtedy u rodičov v Košiciach a o pol šiestej ma budil otec s tým, že mi volá šéfredaktor vtedajšieho denníka Korzo Vladimír Špinner.
„V železiarňach bol výbuch, sú mŕtvi. Okamžite príďte do redakcie,“ povedal mi.
V redakcii sa vytvorilo viacero tímov, ktoré vyrazili do terénu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
