Ak nie rovno priama úmera, tak existuje akási korelácia medzi úrovňou politiky, čiže správy verejných vecí, a úrovňou verejnej debaty.
Dva príklady z minulého týždňa ukážu, kde stojíme.
Keď sa kedysi vo štvrtok vynorila na redakčných stoloch zápisnica (či čo to je) z daňovej kontroly prezidenta, jediná otázka znela, čo za smerácke hovado spustilo túto kompromitačnú kampaň.
Absolútne jediná, lebo krátky pohľad do skutkovej podstaty, čo poslal anonym, bol dosť na zistenie, že prezident nepodvádzal ani netuneloval (sám seba!), dopustil sa priestupku, akého pred ním i po ňom (stá)tisíce poplatníkov s priťažujúcou okolnosťou, že bol konateľ (to autorovi v minulom komentári ušlo, sory) a jeho účtovník mal vedieť, že výdavky na kampaň nemôžu tvoriť daňovo uznateľný náklad.
Nie je to čisté, nie, ale žiadny podvod.
Navzdory tomu, celý slovenský naratív sa chytil Ficovho „očakávam, že sa dav presunie od Bonaparta pred prezidentský palác".
Nonsens „Po krk v daňovom škandále" striedal nezmysel „Už nepripomína dobrého anjela, ale Andreja Babiša", a tak ďalej, a tak ďalej. Až po ultimátnu absurditu „prezident si neoficiálnu kampaň robil dva roky pred oficiálnou. Klaďme si otázku, či nie je vydierateľný" (!!! - Chmelár, monsterpako)
Autor uznáva, že najmä vzhľadom na taký, ehm, moralizátorský étos, ktorý súka z paláca, má Kiska určitý integritný problém.
Ale popri tom, že Smer (teda žiadny Rybanič) v mocenskom ošiali - bez akýchkoľvek pochybností - úmyselne vytiahol z finančnej správy Kiskov šanón a pustil ho von, je Kiskov problém nula, zero, nič.
Druhý príklad.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
