Na Art Film Feste sa zdržal len tri dni. No za ten čas stihol uviesť vlastný film, na masterclasse porozprávať divákom o zákulisí jeho filmov, odniesť si Zlatú kameru, aj sa po prvýkrát porozprávať s Magdou Vášáryovou. Jan Hřebejk je nepochybne jedným z najväčších režisérskych talentov v Čechách. V rozhovore pre náš denník porozprával ako oslávil včerajšie päťdesiate narodeniny, aj to, či mu v rodine fandia a či sa pri pozeraní filmov dokáže uvoľniť.
Stihli ste počas tých pár dní v Košiciach vôbec vidieť nejaký film?
– Pozrel som si O tele a duši, čo je maďarský film, ktorý vyhral v Berlíne a tiež starý slovenský film Krotká od Stanislava Barabáša, ktorý som nikdy nevidel. Túto novelu od Dostojevského milujem a tento film je legendárny. Teraz som zistil, že je rovnako starý ako ja.
A čo atmosféra mesta, stihli ste z nej niečo „ochutnať“?
– Určite. Bol som napríklad na módnej prehliadke, ktorá sa konala v piatok pod holým nebom. Pre mňa je každý festival predovšetkým o stretávaní sa ľudí. Absolvoval som aj oficiálnu večeru, ktorá ale bola veľmi komorná. Po prvýkrát som sa na nej mohol porozprávať s Magdou Vášáryovou. To bolo super, pretože dlho a dosť dobre poznám pani Milku Vášáryovú, ale s pani Magdou som v živote nehovoril. Pobavil ma jej zmysel pre humor, ten mám na ľuďoch najradšej.
Za akých okolností ste sa dozvedeli, že dostanete Zlatú kameru?
– Volal mi Mišo Ruttkay, čo je taký chlapec, ktorého poznám z deväťdesiatych rokov z Bratislavy. V tom čase som točil reklamy a s Mišom sme sa poznali, mali sme rovnaké auto. Potom sme sa nevideli, až mi po dvadsiatich rokoch zavolal, že dostanem Zlatú kameru na Art Film Feste.
Ako ste to prijali? Radostne alebo vás začala nahlodávať zodpovednosť?
– Radostne, ale trošku aj s rozpakmi, či to nie je prehnané, či to nie je skoro. Ale potom mi Geislerová povedala, že tú cenu dostala, tak to už bolo v pohode.
Hřebejk: V živote som nepraktický neurotik, ale na pľaci sa mením Čítajte Včera ste oslávili päťdesiate narodeniny, do konca roka sa chystáte odpremiérovať ďalšie dva filmy. Trošku náročný rok.
– Teraz je to náročné, pretože sme pri druhom filme práve zistili, že sme sa vybrali cestou, ktorá nefunguje. Takže to v týchto dňoch musím vyriešiť, aj keď neviem ako. Akurát som v takom stresíku. Do toho tie päťdesiatiny. Nakoniec to vyzerá, že to bude séria osláv. Tá najlepšia však už bola. Urobili mi ju kamaráti ako prekvapenie. Tam kde bývam, v prístave, hneď na začiatku oslavy prišla loď, na ktorej hral Vladimír Mišík s kapelou. Bol to najlepší darček, aký som mohol dostať. Zbožňujem ho od pätnástich.
Bez manierov. S divákmi o svojich filmoch diskutuje rád. (zdroj: Korzár/Judita Čermáková)Zrejme vás čaká aj rodinná oslava.
– Tú organizujem sám. To mi trošku kazí tú pohodičku, hovorím si, čo bude, ak dôjde víno alebo prídu všetci, ktorých som pozval. Lebo potom je jasné, že keď prídu všetci, tak to víno dôjde. Veľmi rád ich všetkých uvidím, ale desí ma predstava, že prídu všetci. (smiech)
Prišla s päťdesiatkou aj nostalgia alebo potreba rekapitulovať život?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
