Janka Kurucová: Som trošku smutná, že sa ľudia neodvážia chodiť na operu

Vyrástla v malej obci pri Kežmarku, dnes je svetoznámou opernou speváčkou. JANKA KURUCOVÁ sa odvážila ísť za svojím snom a podarilo sa jej ho splniť do poslednej bodky. Dnes je jej domovskou scénou Berlínska opera, hosťovala v Tokiu, vďaka svojmu povolaniu spoznáva publiká po celom svete, no aj tak tvrdí, že medzi nimi nie je rozdiel. Mrzí ju, že si ľudia myslia, že nie sú hodní opery a teší ju, keď na ľudí v hľadisku dovidí, aj keď to občas znamená, že jej vidia až priamo do úst.

Pochádzate z obce Tvarožná pri Kežmarku, no vypracovali ste sa až na sólistku Berlínskej opery. To nie je práve bežný príbeh.

– Ako dieťa som začala hrať na klavíri. Moja pani učiteľka na základnej škole odporučila mojim rodičom, aby ma prihlásili na hudobnú školu, pretože som rada spievala. Pre nich to nebola žiadna novinka, môj otec je v rodine veľkým spevákom a vôbec celá rodina sme už odjakživa spievali. Síce nie na profesionálnej úrovni, ale na tej „srdcovej“. Keď som mala jedenásť rokov, dostala som, žiaľ, po úmrtí nášho organistu, možnosť hrať v kostole. Práve pri ňom za organom som sedávala už ako dieťa, keď ma môj otec brával na sväté omše. Veľmi ma to už od malička nadchlo. Hodiny som cvičila sama v kostole. Milovala som to! Bol to jeden z mojich najkrajších zážitkov z detstva.

Doma neznáma. No v zahraničí je vyhľadávanou speváčkou. (zdroj: archív J. K.)

Nemali ste strach? Len vy a organ v tichom, tmavom kostole?

– Samozrejme, že keď som prestala hrať, povypínala svetlá a cez chórus som musela zísť dolu, bolo to také tajomné, až trochu strašidelné. Veľmi som túžila študovať organ, našťastie sa mi podarilo urobiť prijímačky na cirkevnú hudbu na konzervatórium v Banskej Bystrici. Popri hre na organe a dirigovaní sme mali ešte vedľajší predmet a tým bol operný spev. Mojím učiteľom bol operný spevák Šimon Svitok, ktorý je momentálne umeleckým šéfom v banskobystrickom divadle. On mi odhalil svet opery.

Tvarožná, Banská Bystrica, ale to je stále niekoľko sto kilometrov do Berlína.

– Po maturite som odišla do Bratislavy, tam som absolvovala dvojročné štúdium pedagogického minima, ale čo sa týka spevu, tak sa mi tam veľmi nedarilo. Možno aj vďaka tomu ma to ťahalo von. Na konzervatóriu v Bratislave sa uskutočnilo predspievanie pre dvoch profesorov z univerzity v rakúskom Grazi. Oni ma vzali a ponúkli mi aj štipendium. Bola to výborná škola. Popri univerzite viedli práve títo profesori, jeden dirigent, druhý režisér, malé divadlo, kde sme začali pripravovať opery už na profesionálnej úrovni.

Takže nič amatérske.

– Nie, bolo to skutočne so všetkým, akoby sme stáli na veľkom profesionálnom javisku. Bola to drina, ale ja som za to vďačná. Človek sa musí naučiť zaobchádzať so svojím strachom, musí zožať prvé úspechy aj neúspechy. Keď má stále úspech, tak má pocit, že nemusí nič meniť, na ničom pracovať. Som rada, že v mojom prípade bolo oboje. Potom som sa dozvedela že v bavorskej opere v Mníchove je predspievanie do operného štúdia, a to je už niečo medzi úplne profesionálnym svetom a univerzitou. Takto teda viedli moje kroky do Nemecka.

Ste prirodzene odvážna? Odísť z malej dedinky do „veľkého sveta“, na to si netrúfne každý.

– Som radostný človek, nie som utiahnutá, ale medzi cudzími ľuďmi som skôr nesmelá. Keď prídem na javisko a počujem orchester, hneď ma to zmení. Tam nemám strach, som tam niekto iný, veľmi rada hrám rôzne roly, rada stvárňujem rôzne charaktery.

Ako reagovali vaši rodičia, nebáli sa vás pustiť?

– Keď som prišla domov a povedala som im, že chcem zmeniť hlavný odbor z cirkevného spevu na operný, tak sa ma spýtali, čo to vlastne je a či to naozaj chcem robiť. A potom povedali, že ideme na to, mala som v nich absolútnu podporu. Koľko lásky majú ku mne v sebe, keď mi dovolili robiť niečo, o čom nemali ani potuchy. Veľmi som im za to vďačná. Dúfam, že aj ja to tak raz zvládnem so svojou dcérkou. Bolo by pre mňa veľkým šťastím, ak by mohla robiť, čo ju naozaj baví, ako ja.

Máte väčšiu trému, keď je v hľadisku niekto vám blízky?

– Keď tam mám ľudí, ktorí sú mi osobne veľmi blízki, tak je ten skok od privátneho k profesionálnemu trošku ťažší. Keď som na javisku a vidím mojich rodičov alebo známych, tak mám pocit, že som tam ja ako Janka a nie ako Jana - profesionálna operná speváčka. No s prvými tónmi hudby som okamžite v úlohe, a to sa už potom môžem pozerať aj rodičom do očí a v tom momente ostanem naďalej speváčkou.

Dá sa vôbec pozerať do publika, keď sa musíte sústrediť na výkon?

– Teraz som bola mesiac v Tokiu, v publiku bolo 3 600 ľudí a mali sme medzi scénou a publikom veľkú orchestrovú jamu. Vtedy je ťažké niekoho zafixovať, pretože vznikne jednoliata masa. Keď je priestor menší, ako napr. v Košiciach, často mám pocit, že mi vidia ľudia až priamo do pusy... Ale to sú všetko prvé minúty, keď sa ponorím do úlohy, už to neriešim, no vždy keď môžem, veľmi rada sa pozerám ľuďom do tváre.

Nerozhodí vás, keď vidíte, ako jeden zíva, druhému klipkajú oči, tretí smrká, ďalší loví cukrík z vrecka.

– Nie, našťastie sa to až tak často nestáva a v tom prípade sa ich ešte viac snažím osloviť mojím spevom.