Zrušenie amnestií Mečiara, ktoré sa podarilo v stredu Macejkovej dvoru, je významné viac politicky a morálne než právne.
Aj keď autorita ÚS sa hviezd nedotýka - skôr podkrovného okna - vo výroku ôsmich sudcov sa zhmotňuje symbolické zúčtovanie s érou mečiarizmu, odsúdenie periódy Slovenska, ktoré vládna garnitúra dostala do nezmieriteľného rozporu s vedúcim ústavným článkom o „demokratickom a právnom štáte".
Z tohto odkazu, ktorý rezonuje a zotrvá ako najsilnejší, nič neuberá ani fakt, že súd konal pod nevídaným verejným tlakom.
A je opodstatnená domnienka, že keby ten dopyt nebol, rozhodol by možno inak.
Určitý nepriamy dôkaz sú aj tri disentné zdôvodnenia. Čiže Macejková, Gajdošíková a Mészáros síce súhlasili, že zrušenie amnestií nie je v rozpore s ústavou, ale z iných dôvodov, než zvyšní piati.
Vyslaný bol silný signál, že štátne násilie má krátke nohy. Spravodlivosť má dosť trpezlivosti, aby si na páchateľov počkala ešte i vtedy, ak si beztrestnosť istia takými výnimočnými prostriedkami, akými sú amnestie a milosti.
Mečiarove akty sú dnes nulitné práve preto, lebo akokoľvek silné môžu byť princípy „neretroaktivity" a ústavnej deľby moci (parlament nemôže rušiť prezidenta), amnestovať zločiny spáchané orgánmi štátu a motivované mocenským zápasom je jednoducho v rozpore s princípom demokratického a právneho štátu.
To je argument, prečo boli amnestie od začiatku akt neústavný a neprávny.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
