Ten pocit, keď musíte rýchlo niečo napísať, neviete, ako začať, nakoniec sa to podarí do uzávierky a na druhý deň to vyjde v novinách. A nie je to úplná hanba. Vlastne, ste na seba možno aj neprimerane pyšný.
Mirek Tóda, bývalý redaktor Korzára dnes reportér a editor Denníka N. (zdroj: archív)Tú skúsenosť mi dal prvý raz predchodca Korzára, teda Korzo, presne pred dvadsiatimi rokmi.
Od nepamäti som chcel byť novinár. Doma som počúval Rásio Slobodná Európa i Rádio Twist. Pod počmáranými lavicami na Gymnáziu Trebišovská 12 som mal vždy zložené Domino-Fórum a čerstvé SME-čko, o ktorom som sníval, že by som tam raz mohol pracovať.
A Korzo svojím odvážnym rozhodnutím zavolať neskúsených mladých autorov na letnú brigádu mi v tom nepriamo pomohlo.
Ešte na strednej som si vyskúšal ten pocit, keď napíšete článok a je z toho haló.
To, keď som do študentskej prílohy Ťahák napísal od začiatku recesisticky myslený článok o bulvári, ktorý tajne vydávali kamaráti o ročník nižšie.
Šéfredaktor prílohy Jaro Vrábeľ mi zaručoval autorskú slobodu, čo bola pre mňa vždy zásadná vec.
Niežeby to niekedy nemalo dôsledky. Vtedy si ma predvolala riaditeľka školy a odmietli mi dať obed v jedálni. Byť vtipný sa nie vždy vyplatí, treba byť aj zodpovedný, naučil som sa.
Tretí Retro Korzár. Dvadsať rokov života na východe v máji Čítajte Ako vidno na kvalite textu s Jarom Filipom, začiatky to boli tŕnisté. Nemal som problém spovedať ľudí, ktorí niečo znamenali, tréma žiadna.
Avšak, ako sa to elévom stáva, ani ja som nedokázal odolávať zvodom klišé a zábavných metafor.
Skúsení redaktori v košickej redakcii s nami však mali trpezlivosť. A niekedy si to možno aj užívali, ako napríklad Peter Galan, ktorý si v to leto v tieni Zádielskej doliny vychutnával kofolu, a mňa vyslal na kopec zbierať materiál o unikátnom traverze medzi skalami.
Bola to riskantná misia, čo zistil o pár hodín po návrate do rozhorúčenej redakcie pri editovaní môjho textu.
Potom skončil gympel a prišli posledné prázdniny, ktoré sa začali sľubne. Prijali ma na žurnalistiku do Prahy aj Bratislavy, kde som nejakou šťastnou zhodou okolností vyhral konkurz pre projekt letného volebného autobusa Denníka SME – Nedaj si vziať svoj hlas.
Bol to cool job a dodnes si myslím, že som sa medzi trojčlennú posádku dostal zrejme vďaka nejakej dobrej referencii z Košíc.
Štyri týždne sme projekt pripravovali v Bratislave, Carlton bol ešte zrúcanina, a potom vyrazili na turné počas kľúčových volieb v roku 1998.
Ak si správne pamätám, 18 dní každý deň v inom meste sme spovedali na slovenských námestiach novinárske legendy s cieľom nalákať mladých ľudí, aby sa nevykašľali na voľby.
Dopadlo to dobre, Mečiar prehral, a ja som sa o niekoľko rokov stal členom redakcie SME, ktorú som opustil až po desiatich rokoch.
Bez košického príbehu by sa to možno neudialo.
(zdroj: archív Korzára)Kliknite pre zväčšenie obrázka
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
