Uplynulý týždeň som s úžasom a netrpezlivosťou mne vlastnou stála blízko stromu, na ktorom si hoveli malé medvieďatká.
Nuda ako hrom. Objektív mi ich nedozoomuje. Boli poriadne vysoko.
Tak vravím kamarátovi z konkurenčného média: Sakra. Mohla by sa tá medvedica teraz vrátiť.
Dávajte si pozor na želania. Mnohé sa vedia rýchlo naplniť.
Keď tu naraz jedna z turistiek skríkne. Už beží hore od kontajnerov. Tak super. Podišla som bližšie. Veď čo by novinár nespravil pre lepšiu fotku?
Medvedica naozaj vybehla. Háčik bol v tom, že rovno smerom k nám.
Poviem vám, v takejto stotinke sa vám premietne pred očami aj to, na čo ste už dávno zabudli.
Počas mojej novinárskej práce som často o medveďoch písala. Ba aj múdre žvásty o tom, čo robiť, keď sa s nimi stretnete.
Tatranskej medvedici s mláďatkami našli domov Čítajte Spomenula som si v tej chvíli iba na pár pokynov. Jeden nemožnejší ako druhý.
Ak je medveď príliš blízko, treba sa mu pokojne prihovoriť hlbokým hlasom.
Mám pocit, že afektovaný výkrik typu medvéééééď asi nebol najlepší spôsob komunikácie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
