Kde bolo tam bolo. A veruže aj bolo. Prechádzala sa dievčina po dedinke. I oproti po ceste videla ísť bábušku s bábuškou odvedľa. I namierili pohľady rovno na dievčinu. Prikryli si ústa dlaňou a pošepky sa na niečom zhodli.
Vraj oznámenia tlačí a na vešele sa chystá. Vraj konečne si našla chlapa. Vraj ho aj poznajú a vraj koláče napiecť v ich dedine nechceli, lebo už mali ten dátum plno.
Na kostole už svadobné zvony pre ňu bijú a potvora ani na náuky pred svadbou nechodí.
I tak sa dievčina až po mesiaci dozvedela, čo za osud jej bábušky po celej dedine vyveštili.
Ach, dobre sa pobavila. Tak vybrala sa za nimi. Aké to sklamanie v očiach bábušky, keď jej dievčina situáciu objasnila.
Bábuška sa o svadbe dopočula, či si ju skôr dotvorila, keď začula dievčinu hovoriť o tom, že treba oznámenia vytlačiť.
O aké išlo, vám už dnes, milé dietky, veru nepovieme.
I tak sa bábuška ospravedlnila a obe žili šťastne a pokiaľ sa nestretli, žijú tak dodnes.
Asi máte pocit, že som trošku mimo reality, ale nie. Na ničom nefičím. Presne takúto rozprávku som si zažila.
Odborníci spoza veľkej mláky tvrdia, že klebetenie ženám prospieva viac, ako si myslia.
Vraj to ovplyvňuje naše šťastie i pohodu.
Tak som aspoň čítala.
Tak ak bola babička kvôli mojej svadbe šťastná a v pohode pokojne som ju v tom mohla nechať.
Ale jedno viem, že odteraz, keď sa ma niekto opýta: a vydávať sa nechystáš? Odpoviem: vydávam sa, vydávam, ale iba za noviny.
Tento článok vyšiel v týždenníku PREŠOVSKÉ NOVINY - MY, č. 17/2017, v predaji od 2. 5. do 8. 5.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
