
Na tie časy nespomínam rada. Ešte aj dnes mám hrču v hrdle, keď si spomeniem na osudy niektorých ľudí, ktorých nebankovky pripravili o celoživotné úspory.
Desaťtitíce ľudí sa vtedy nechali zlákať vidinou rýchleho zbohatnutia. Chvíľu to fungovalo, naozaj dostávali rozprávkové úroky.
Zaplatili ich ďalší neboráci, ktorí nosili svoje peniaze do nebankoviek.
Čím viac klientov tieto firmy mali, tým viac potrebovali vyplácať na úrokoch. A tak lákali všetkými možnými prostriedkami k sebe stále viac a viac ľudí. Pyramídy začali nebezpečne rásť. Na ich reklamy sľubujúce závratné zúročenie vkladov ste narážali na každom kroku.
A štát? Ten sa roky len mlčky prizeral tomu, ako sa nebankovky tvária na podnikanie.
Až v roku 2000 vtedajšia ministerka financií Brigita Schmögnerová konečne upozornila na to, že nebankovky nepodliehajú žiadnemu dozoru ani regulácii a že vkladanie úspor do týchto firiem je mimoriadne riskantné. Taký Horizont pritom vyberal vklady od ľudí už od jesene 1997.
Čakali by ste, že po takomto vyhlásení ministerky okamžite nastane masívny odliv klientov z nebankoviek a ich zákonitý krach.
Nie veru. Davy, hoci možno trochu menšie, nosili peniaze nebankám ďalej. Horizont skončil až vo februári 2002. Lavína sa spustila, firmy kľakali jedna po druhej.
Pred ich zavretými dverami sa stretávali zničení veritelia.

Z tých čias si pamätám viacero ľudí, čo za mnou chodili do redakcie po rady, ale obzvlášť mi v mysli utkvel jeden pán.
Pýtal sa ma, kam má dať úspory. Neveril bankám, keďže na Slovensku ich viacero skrachovalo.
Vysvetľovala som mu, že určite nemá investovať do nebankoviek, pretože žiadna bežná firma s normálnym podnikaním nedokáže vyrobiť také peniaze, aby dokázala vyplácať tak závratné výnosy.
Radila som mu, aby peniaze rozdelil a dal ich do viacerých bánk, ktoré som pokladala v tom čase za najzdravšie.
Nepomohlo. Peniaze dal do nebankovky. Povedala som mu, že spravil zle.
Po čase prišiel a povedal, že si dal poradiť a peniaze rozdelil. Do viacerých – nebankoviek.
Pochválil sa aj tým, že už si preveril, či podnikajú. Presvedčilo ho, že jedna z nich napríklad vyrába cukríky...
Žiadne moje argumenty ho nepresvedčili.
Stretávala som ho potom pred každou skrachovanou nebankovkou. Zlomený človek, v očiach hrôza a beznádej, trasúci sa hlas, chvejúce ruky. Za chvíľu zostarol o celé roky. Aj dnes, keď si naňho spomeniem, mi zovrie srdce.
Boli však aj ľudia, ktorí si poradiť nechali. Bolo ich však žalostne málo. Jeden kamarát sa mi až po rokoch priznal, že po mojich rečiach pri pive prehovoril svokrovcov, aby svoje peniaze vybrali. Stihli to tesne pred krachom.
Mama môjho kolegu si poradiť nedala, hoci do nej hučal celé mesiace. O peniaze prišla.
Na osudy ľudí, ktorí ostali po páde pyramíd na mizine, narážam dodnes. Nielen cez články, ktoré sledujú súdnu dohru týchto káuz, ale aj tam, kde by som to čakala najmenej.
Napríklad známa ma pozvala na svoju chatu. Na otázku, od koho ju kúpila, povedala, že jej ju predal človek, ktorého obrala o všetko nebankovka.
Viaceré kauzy sú už uzavreté, niektoré ešte riešia súdy, niekto si svoj trest odsedel, niekto už aj zomrel...
Ale rany ostali.



Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.