Čo všetko zažije „krimi“ reportér

Práca novinára nie je ľahká. Každý redaktor či reportér mi dá zrejme za pravdu, že zo všetkých novinárskych žánrov je najťažšie (nechcem tým ale ani náhodou znevažovať publicistov, kultúrnikov a iných kolegov) spravodajstvo.

A zo spravodajcov si asi najviac „užívajú“ tí, ktorí majú v rezorte na starosti také „milé“ vecičky, akými sú napríklad vraždy, požiare, lúpežné prepadnutia, vlámačky, atď. V novinárskom žargóne povedané jedným slovom: „krimi“.

Väčšinou ide o veľmi vážne veci, pri ktorých má aj skúsený novinár čo robiť, aby ich zvládol, najmä psychicky.

Niekedy sa ale pritrafia aj prípady, ktoré samozrejme nie sú na smiech, ale predsa len, nevstávajú pri nich vlasy na hlave od hrôzy.

Takáto „úsmevná“ bola aj záležitosť vitálneho dôchodcu, pána Michala, vtedy už „ťahajúceho“ na deviaty krížik. Z toho, že bol okradnutý dvomi ženštinami, ktoré sa mu vlúdili do príbytku s tým, že mu urobia striptíz, si ťažkú hlavu nerobil. Zobral to s humorom.

Mne vtedy síce pri počúvaní neuveriteľného príbehu takisto chvíľami potrhávalo ústnymi kútikmi, ale bola to vlastne riadna tragikomédia.

A starkého mi po vypočutí jeho neuveriteľného príbehu a aj napriek tomu, že ho podával takým humorným štýlom, bolo úprimne ľúto.

Podľa môjho názoru, (vtedajšieho i terajšieho), mala táto bizarná a nie každodenná krádež tri roviny. Prvá: úsmevná. Druhá: neuveriteľná. Tretia: smutná.

A práve tá tretia, i keď pána Michala okradli ešte v roku 2013, rezonuje na verejnosti aj v súčasnosti, a žiaľ, obávam sa, že to tak bude naďalej.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Retro Korzár: Píšeme posledné kapitoly pred našimi dvadsiatymi narodeninami Čítajte

Napriek tomu, že polícia, médiá, ako aj rôzne zainteresované inštitúcie a organizácie pravidelne varujú seniorov, aby neverili cudzím ľuďom, neotvárali im dvere a nevpúšťali ich do svojich príbytkov, dôchodcovia sú nepoučiteľní.

Takmer každý deň sa v spravodajských reláciách elektronických médií, respektíve v článkoch printových médií a v policajných „zvodkách“ objavujú prípady, keď podvodníci pod rôznymi zámienkami zoberú dôchodcom peniaze. Niekedy ide o značné sumy, často dokonca aj celoživotné úspory.

Často som sa ako redaktor „krimi“ zamýšľal nad ľuďmi, sorry, vlastne hyenami v ľudskej koži, či vôbec a ako vlastne môžu žiť s pocitom, že práve obrali o posledné peniaze 90–ročnú babičku, ktorá sotva chodí, a čo je horšie, na druhý deň nebude mať ani na kúpu čo i len jediného suchého rožka. Nehovoriac o liekoch, od ktorých môže závisieť život dôchodcu, a v neposlednom rade, aj o prežitej traume.

Našťastie, novinárčina nie je stále až taká „čierna“, ako by sa zdalo na prvý pohľad.

Redaktori zažívajú pri svojej práci aj celkom vtipné príhody.

K obľúbeným patrili prvoaprílové žartíky, keď sme v denníku Korzár vymýšľali a deň pred sviatkom „bláznov“ a vtákov uverejňovali rôzne chytáky na Košičanov. Napríklad, že 1. apríla popoludní vysypú do fontány pri Štátnom divadle okrasné koi kapry a prví šťastlivci si ich môžu vyloviť a zobrať domov. Samozrejme, nechýbala tam ani poriadne „mastná“ suma, za akú sa tieto ozdobné, farebné kapríky predávajú.

Nachytali sme vtedy dokonca aj nemenovanú televíziu, ktorej redaktori v nami stanovenú hodinu „vysypú“ kaprov do fontány, mali pri nej pekne postavenú kameru, s objektívom obráteným na fontánu.

Núdza o dobrú zábavu a smiech nie je ani na povestnom košickom sídlisku Lunik IX. Tamojší obyvatelia ma neraz „šokovali“, ako promptne dokázali reagovať na rôzne situácie.

Raz sme sa tam vybrali kvôli haldám odpadkov za blokmi na Hrebendovej ulici. Ako vždy, keď videli lunikári cudzích, obkľúčili nás a vyzvedali, čo chceme na ich teritóriu. Slovo dalo slovo, začali sme rozoberať ich životné problémy a situáciu na sídlisku.

Približne po polhodine tejto „vášnivej“ diskusie ma jedna z počerných ženičiek zabila vetou: „Vy tak pekne a múdro vyprávate, poďte ku nám kampaňovať za starostu. Všetky hlasy vám dáme.“

O vtipnú príhodu sa mi raz postaral aj nemenovaný starosta nemenovanej košickej mestskej časti. Blížilo sa výročie novembra 1989, šéfredaktor preto vydal „pokyn“, aby sme sa opýtali zopár starostov, ako si na to spomínajú. Mnou oslovený starosta mi svoje spomienky poslal obratom. Vášnivo opisoval, ako išiel s kolegami z nočnej vo VSŽ, nad hlavami im hučali stíhačky, oproti išli tanky a vozidlá s bielymi pásmi na trupoch a korbách a že im vtedy veru nebolo dvakrát do smiechu.

Mne však áno. Pochopil som, že pán starosta si pomýlil rok 1989 s rokom 1968. Nakoniec sa na tom z chuti zasmial aj on sám , a svoj „lapsus“ ihneď napravil.

Slovami o stovkách ľudí pred košickou vedeckou knižnicou s pripnutými trikolórami, československými zástavami a transparentmi v rukách, ktorí skandovali: „Havel na hrad“!