Sedemdesiat. A práve dnes! Jiří Bartoška, na ktorého zasnene hľadia ženy všetkých vekových kategórií a na chvíľočku skrývajú obrúčku, má dnes právo na búrlivé oslavy.

Aj keď sa o neho nedávno pokúšala zubatá, poslal ju ešte na chvíľu na kávu a sám sa opäť pustil do práce. Dokonca mu na poličku pribudol aj Český lev za mimoriadny prínos českej kinematografii a určite to nebola posledná cena.

Rok 1947 bol bohatý na narodenie zvučných mien. Veď posúďte sami: Helena Vondráčková, David Bowie, Janko Lehotský, Stephen King či Juraj Kukura. 24. marca k nim pribudol aj Jiří Bartoška. Po svete teda behá rovných sedemdesiat rokov.

Narodil sa v Děčíne, no detstvo prežil v Hradci Králové, kde skončil aj gymnázium. Keď ho neprijali na štúdium kunsthistórie, odišiel na vojnu, ktorú absolvoval v Brne.

Tu sa stretol s niekdajšou spolužiačkou Janou Švandovou, ktorá bola poslucháčka herectva na JAMU a odporučila mu, nech sa na túto školu tiež prihlási.

Na Bartoškovo veľké prekvapenie ho prijali hneď na prvý raz. Medzi jeho spolužiakov patrili napríklad Karel Heřmánek či Pavel Zedníček, s ktorými nadviazal priateľstvo trvajúce až do súčasnosti.

Večný Jakub

JAMU skončil Jiří Bartoška v roku 1972. Jednu sezónu bol v brnianskom divadle Husa na provázku.

Nasledovali tri roky v Činoherním studiu v Ústí nad Labem.

Okrem iného v ňom, spolu s Karlom Heřmánkom, vytvorili hlavné postavy v dramatizácii Diderotovho románu Jakub a jeho pán. Inscenáciu, má k dnešnému dňu niekoľkosto repríz. S menšími prestávkami sa hrá nepretržite:

„Jakub Fatalista je moja fatálna postava, ktorá sa mi dostala najhlbšie pod kožu,“ priznáva Bartoška.

Hral všetko dôležité

Nasledujúce dva roky pôsobil Jiří Bartoška v Městských divadlech pražských a od roku 1978 v Divadle na Zábradlí. Zahral si v Macbethovi, Hamletovi, Bratoch Karamazovcoch, Mathilde aj Príbehoch obyčajného šialenstva.

Počas svojej doterajšej kariéry sa objavil vo väčšine hier zvučného mena. Popularitu mu však priniesli až film a televízia.

Sympatický mužný zovňajšok ho predurčil na postavy milovníkov a kladných hrdinov, ktorých však postupne a zámerne obohacoval o egoistických slabochov, nerozhodných intelektuálov či elegantných záletníkov.

Najvyšší

Vladimír Michálek mu vo filme Je třeba zabít Sekala zveril úlohu kňaza márne sa usilujúceho o pokoj v dedine plnej hlbokých konfliktov.

Práve on priniesol Bartoškovi i prvú nomináciu na Českého leva. Už o rok získal druhú nomináciu za postavu židovského hudobníka v Mináčovej okupačnej dráme Všichni moji blízcí.

Hviezdil aj v Bolere, romantickom Líbáš jako Bůh. Samotného Boha si už dvakrát zahral v rozprávke Anděl Páně a pre mnohých je práve táto postava tá najmilšia, akú kedy stvárnil.

Rád hrá záporákov

Účinkovanie v seriáloch sa u Jiřího Bartošku vyskytuje akosi na etapy. Buď robí v krátkom čase hneď niekoľko, alebo žiadne.

Nespomenúť sa ale nedajú Sanitka, My všichni školou povinní alebo z najnovších Neviditeľní, Mordparta alebo veľký hit Za sklom. Väčšina hercov tvrdí, že je ľahšie hrať záporákov, lebo „je o čom“.

„Sú úlohy dobré a zlé. Samozrejme, že záporáci sa hrajú lepšie, tých dobrákov je už málo, ale všetko záleží od toho, ako je úloha napísaná,“ vysvetľuje Bartoška.

Pauza kvôli chorobe

Práve účinkovanie v ostatných seriáloch vzal oslávenec ako ľahšiu prácu po chorobe. Potom, čo mu v roku 2015 diganostikovali rakovinu lymfatických uzlín, musel zrušiť množstvo už dohodnutých spoluprác.

V seriáli Ja, Mattoni mal za sebou desať natáčacích dní, keď sa dozvedel, že ho čakajú chemoterapia a ožarovanie.

„Chceli na mňa počkať, ale mňa čakala liečba. Nevedel som, v akom budem po nej stave. Bolo to niečo iné, ako keby som mal zlomenú ruku a čaká sa, kedy mi dajú dole sadru. Jednoducho som nikoho nechcel dostať do patovej situácie. Oni by na mňa čakali a ja by som potom povedal, že decká, ale ja nie som schopný,“ vracia sa do spomienok Bartoška.

S fajčením nikdy neprestane

K celej liečbe choroby, ktorá mohla skončiť fatálne, pristupoval veľmi pragmaticky. S lekármi bezvýhradne súhlasil a neutiekal sa ani k žiadnym alternatívnym liečebným postupom.

„Rakovinu som bral ako chorobu, ktorú treba liečiť. Jednoducho choroba. Ale rozumiem, že každý človek je iný a nečudujem sa tým, ktorí podľahnú vnútornej panike, ale myslím si, že pre telo to nie je dobré.“

Pre telo však nie je dobré ani vyfajčiť päťdesiat cigariet denne.

„Tie sú moja fatálna droga, ale štvú ma, chcel by som prestať,“ úprimne priznáva.

Také ľahké to však nebude.

„Fajčím od štrnástich rokov. Išiel som do školy a v stánku som si kupoval škatuľku cigariet, keby som prestal, moje telo by sa zľaklo.“

S vlastnou teóriou zľaknutia oboznámil herec aj lekárov.

„Tí, čo fajčia, mi povedali, aby som fajčenie obmedzil, tí, čo nefajčia, mi tvrdia, že som idiot,“ konštatuje.

„Po chemoterapii sa mi zmenili chute, vôbec mi nechutil alkohol, ale cigarety mi, bohužiaľ, chutia stále,“ uzatvára Jiří Bartoška.

Nechce zostarnúť sám

Obrovská opora mu počas liečby bola aj manželka Andrea. Minulý rok oslávili rubínovú svadbu, spolu sú už štyridsať rokov.

„Vo vzťahu je dôležité sa tolerovať,“ poznamenal.

Fakt, že si s manželkou stále rozumejú, prisudzuje Bartoška okrem iného aj tomu, že každého z nich živí niečo iné.

„Možno je to aj tým, že moja žena je archeologička, takže každý má svoju profesiu.

No v každom prípade, akonáhle by medzi nami zmizol rešpekt, všetko by šlo do prdele,“ podotkol čerstvý sedemdesiatnik.

Napriek tomu, že živiť a pestovať partnerský vzťah nie je podľa neho jednoduché, by však známy herec predsa len nechcel zostarnúť sám.

„Je veľmi pekné zostarnúť s niekým. Samozrejme, vás štve veľa vecí, ale je to proste príjemné.“

Lev do vitríny

Spolu s manželkou vychoval aj dve deti. Syn Janek a dcéra Kateřina sú už dnes dospelí, no s rodičmi udržujú skvelé vzťahy.

Syn dokonca pomáha otcovi pri organizácii filmového festivalu v Karlových Varoch.

Jiří Bartoška je jeho prezident od roku 1994. Každoročne je to veľká udalosť, kde nechýbajú tie najzvučnejšie mená svetovej kinematografie.

„Ja už vo svojom veku nemám na nervozitu čas,“ smeje sa Bartoška pri otázke, či nebýva z celej organizácie niekedy rozrušený.

Tento rok na odovzdávaní cien Český lev dostal za prácu na festivale aj ocenenie za mimoriadny prínos.

Ocenený bol spoločne s Evou Zaoralovou, s ktorou festival pripravujú už viac ako dvadsať rokov.

Riaditeľ festivalu. S množstvom práce mu pomáha celý tím. (zdroj: ČTK)

Boh mu sadol. Takto vyzerá zhmotnená charizma. (zdroj: FALCON)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.