Máloktorý kopec východného Slovenska je v krajine taký dominantný, ako Vihorlat (1 076 m n. m.).
Najvyšší kopec sopečných Vihorlatských vrchov totiž prevyšuje svoje úpätie z juhu, od Východoslovenskej nížiny, o viac ako 900 metrov, čo má v relatívnom výškovom rozdiele máloktorá hora na východe.
Podľa toho aj vyzerá výhľad z jeho vrcholu, ktorý je v regióne Zemplína zrejme bezkonkurenčný.
Roky bol zakázaný
Vihorlat je ľahko rozpoznateľný aj svojim tvarom. Jeho vrcholová časť totiž má charakter ostrého hrebeňa s dvomi vrcholmi. Na všetky strany spadá mimoriadne príkrymi svahmi do hlbokých dolín.
Je tak trocha podobný známym stredoslovenským „veprom“, teda Klenovskému, či Ľubietovskému.
Z pohľadu turistu je Vihorlat veľmi vďačným kopcom. Dlhé roky bol na okraji dosiahnuteľnosti aj pre vojenské pásmo, kam bol zakázaný vstup, a tak sa naň chodilo akosi pololegálne.
Dnes sa síce situácia zmenila, ale aj tak je túra na Vihorlat stále čímsi mimoriadnym.
Drsná hora
Vihorlat nie je fascinujúci iba výhľadmi (a tie sú fakt úžasné, ďaleké a priam letecké, za dobrého počasia vidno okrem Slovenska aj Ukrajinu, Poľsko a Maďarsko), ale najmä atmosférou.
Je to drsná, strmá hora, na vrchole holá, skalnatá, často veterná, priťahujúca v lete búrky a v zime záľahy snehu.
Podľa toho vyzerajú aj klimaticky formované lesy, či skôr pralesy v jeho najvyšších častiach, ktoré sú aj súčasťou národnej prírodnej rezervácie.
Na vrcholovej holine, ktorá sa smerom na juh otvára slnku, paradoxne rastú teplomilné rastliny, v nižších polohách, vo vlhkých lesoch, zasa horské druhy.
Pri jarnej túre na vrch treba myslieť aj na to, že kým dolu na nížine je už často teplo na kraťasy a tričko, kvitnú kvety a lietajú motýle, v podvrcholových lesoch môže byť pokojne miestami aj meter snehu a na vrchole sa ešte len bude príroda prebúdzať zo zimného režimu.
V každom ročnom období, hádam z týždňa na týždeň, sa Vihorlat viditeľne a výrazne mení a má svoje čaro.
Aj preto to nie je hora kategórie „prídem raz a stačilo“, ale kopec, ktorý sa ani po desiatkach výstupov nezunuje, je stále iný, má čím zaujať a prekvapiť.
Túra na celý deň
Na Vihorlat neexistuje úplne ľahká cesta, z každej strany si naň treba poctivo vyšliapať.
Na samotný vrchol vedú len tvarové značky či už z východu, po hrebeni alebo zo západu, z Poľany pod Vihorlatom.
Treba rátať s celodennou aktivitou a nepodceniť výstroj, mapu a predpoveď počasia.
Už dlhšie je vstup do hraničnej časti vojenského obvodu Valaškovce povolený, zákaz vstupu oficiálne platí počas strelieb, ktorých rozpis je na webovej stránke ministerstva obrany.
Ako na výstup
Možností je viacero, relatívne najjednoduchšou asi tá z Poruby pod Vihorlatom, ktorá po zelenej značke najskôr zdĺhavo vedie lesnou cestou dolinou, od Starej koniarne začne prudšie stúpať na Poľanu pod Vihorlatom a z nej už na samotný vrchol po tvarovej značke.
Táto skoro 12-kilometrová trasa má vyše 900-metrové prevýšenie a na výstup potrebujete za dobrých podmienok okolo 4 hodiny.
Ďalšie možnosti vedú po značných chodníkoch z Remetských Hámrov cez Starú Koniareň (žltá, zelená, tvarová, 10 km, 875 m, 3:30 h), z toho istého miesta cez sedlo Rozdiel (červená, zelená, tvarová, 13 km, 1035 m, 4:30 h).
Ďalej krásna trasa z parkoviska Krivec pod Morským Okom cez Morské oko, Jedlinku, Motrogon a Poľanu pod Vihorlatom (žltá, červená, zelená, tvarová, 11 km, 775 m, 4 h), alebo podobná možnosť zo Zemplínskych Hámrov, cez Tri Table, Jedlinku, Motrogon (žltá, červená, zelená, tvarová, 13 km, 1000 m, 4:30 h).
Napokon, pre dobrodružné povahy je tu ešte tvarovou značkou označená krásna (najmä koncom jari a na jeseň) hrebeňovka zo sedla Pirnagov vrch nad Vinným na Vihorlat, ktorá aj so zostupom do civilizácie zaberie približne 10 hodín, meria podľa zostupu od 30 do 35 kilometrov.
Podrobné popisy a mapu trás nájdete na turistickamapa.sk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
