Milan Markovič. (zdroj: archív)Je to asi zvláštne, ale ešte stále, po bezmála tridsiatich rokoch od pamätného novembra, sa mi vracajú spomienky na tie krušné totalitné roky a hovorím si, aký je to zázrak, že som sa dožil takej zmeny.
Naozaj na to často myslím, ale radšej nič nehovorím. Veď koho to už dnes zaujíma...
A tak len sotva badateľným úsmevom odreagujem spomienku na časy, keď ani neskutočné protekcie a nekonečné vybavovania a určite aj podplácania nestačili na to, aby sme sa aspoň chvíľu cítili ako naši starí rodičia, ktorí spomínali, ako si len tak, na otočku zavše odskočili električkou na kávu do Viedne.
Vďaka akejsi sprostredkovanej známosti som onoho času v istej menšej cestovnej kancelárii získal možnosť zúčastniť sa na dvojdňovom zájazde loďou do Viedne.
Nikdy nezabudnem na tie úpenlivé pohľady a doslova prosíkanie dámy za pultom: „Pán Markovič, ale, pravda, sa vrátite...?! Viete, pred mesiacom sme tu mali oslavu pri šampanskom – z celého zájazdu ušli len traja!!“
Neviem, či niekto z nás vtedy ušiel. Určite to neboli tí dvaja postarší manželia, ktorí po dôkladnej colnej prehliadke, hraničiacej s kolonoskopiou, sa frustrovaní celé dva dni nepohli z lode.
Prezerali nás tak skoro všetkých. Dcére rozpárali kabát. Hľadali šilingy či marky, bez ktorých by sa príslušníci „tábora socializmu“ cítili v cudzine ako žobráci.
A tak ľudia utekali. A neraz zomierali na hranici, roztrhaní psami či rovno zastrelení. Boli to tragické, niekedy aj tragikomické situácie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
