Daria Kimuli pochádza z Topoľčian a pôvodne sa volala Pecháčová, no už osem rokov žije v Keni. Vždy ju lákala sociálna oblasť a bola zapálená pre prácu s deťmi. To sa jej splnilo. Niekoľko rokov mala na starosti rehabilitačné centrum pre chlapcov a dievčatá, potom sa podieľala na založení edukačného centra. Daria je presvedčená, že budúcnosť rozvojových krajín je vo vzdelaní. Nová škola, ktorú vedie, sa stala útočiskom pre závislé deti z ulice a dáva im šancu na lepší život.
Už niekoľko rokov žijete v Keni. Prečo ste si vybrali práve túto krajinu?
- Do Kene som prišla ešte ako študentka - dobrovoľníčka v roku 2006. V tom čase som si vybrala Trnavskú univerzitu, na ktorej pôsobil profesor Vladimír Krčméry. Vybrala som si práve túto školu, pretože ponúkala možnosti rozvojovej a humanitárnej práce. Dostala som sa na sociálnu prácu, kde bola možnosť ísť cez leto na stáž. Vybrali ma do Kene a tá mi učarovala. V roku 2009, asi štyri dni po promóciách, mi potom Keňu pridelili ako krajinu, kde momentálne potrebovali zamestnancov. Na začiatku mi bolo jedno, či to bude Keňa, alebo Kambodža, kdekoľvek by niekoho potrebovali, išla by som.
Aké boli začiatky? Bolo ťažké si zvykať na inú kultúru, životný štýl?
- Na inú kultúru určite áno, začiatky boli ťažké. Človek si musel zvyknúť, všetko bolo iné. Mne to však bolo tak nejako prirodzené. Osobne som nejaký kultúrny šok nezažila. Sú takí, ktorí ho zažili. Dlho im trvalo, než sa aklimatizovali a stotožnili s celým podnebím, pracovným prostredím, životným štýlom. U mňa to bolo všetko prirodzené.
Ani s jazykom ste nemali problém?
- Nie, jazyk som už vedela predtým, nebol komplikovaný. Swahilsky sa človek pomaly učil s deťmi alebo s miestnymi kolegami. Pomaly nás zoznamovali s jazykom a kultúrou.
Napriek problémom a nesúhlasu vedenia ste založili základnú školu a začali ste pomáhať deťom z ulice vo vzdelávaní.
- V Keni sú štvrte, kde žijú deti na uliciach, spávajú v igelitových vreckách alebo v kartónoch od útleho veku. Matka je, bohužiaľ, dievča, ktoré žije na ulici pod vplyvom drog. Fetuje lepidlo, alebo je bezdomovkyňa. Má niekoľko detí, niektoré jej nanešťastie zomrú. Ak má väčšie šťastie, tak sú adoptované nejakou organizáciou, a teda sa o ne postará nejaká inštitúcia alebo rodina. My sa orientujeme práve na tie staršie deti, ktoré už majú nejakú skúsenosť so životom na ulici a sú napríklad vystavené drogám. Väčšina z nich fetuje lepidlo
Spájate predškolskú a školskú výchovu. Aký je denný program detí?
- Vyučovanie vedieme takou veselou formou a formou porozumenia, veľa sa rozprávame. Vyučovanie škôlkarov vedieme montessori štýlom, to znamená, že skôr pracujú s materiálom a učia sa k samostatnosti. Samozrejme, musíme spĺňať kenské sylaby, ktoré hovoria, že deti na predškolskom stupni musia vedieť trochu čítať, písať, počítať. Čo sa týka školských detí, mávajú predmety, poobede pracovné vyučovanie. Snažili sme sa do vyučovania zahrnúť i výtvarnú a hudobnú výchovu, ktorá vôbec nie je súčasťou kenských syláb. Majú futbalový krúžok, volejbalový krúžok... Škola trvá až do piatej večera, ale nejde o drilovanie. Keďže tieto deti sú na internáte, musíte im vedieť vyplniť čas. Večer si robia domáce úlohy, majú večeru a chodia spávať okolo ôsmej.
Pochádzajú z ťažkých pomerov...
- Áno, sú to deti z ulice. Prešli rehabilitačným procesom, teda možno povedať, že sú už ako keby "čisté" a zaradené do spoločnosti. Ale ak by sme ich reintegrovali domov, opäť by skončili na ulici. Nedávame ich do najbližších rodín, skôr hľadáme starých rodičov alebo tety, ujov, inú vzdialenú rodinu. V Keni našťastie stále funguje širšia africká rodina a o dieťa sa naozaj postará napríklad sesternica matky. Čím dlhšie je dieťa v zariadení, tým bude menej samostatné. Za každých podmienok sa ich snažíme posielať domov. Počas prázdnin ich sociálni pracovníci navštevujú a kontrolujú. Najťažšie prípady zostávajú v detských domovoch. Našťastie, tých je naozaj málo.
Stalo sa vám, že ste dieťa postavili na nohy a potom sa pre neho vrátil rodič a chcel si ho vziať späť napriek nevhodným životným podmienkam?
- Nie, oni skôr o svojich deťoch nechcú počuť. Málokedy ich vôbec prídu navštíviť počas návštevných dní. Oni ich jednoducho nechcú. Vzdialená rodina niekedy záujem prejaví, problémom sú však financie. Keď im pošleme peniaze, aby prišli dieťa pozrieť, niektorí prídu, iní zasa nie.
Koľko detí máte momentálne v škole?
- Teraz máme 336 detí v škole a 60 príde v máji, takže tento rok budeme mať plné kapacity.
Čo sa s nimi deje, keď u vás skončia základnú školu?
- Pokračujú na strednej internátnej škole. My im naďalej platíme školné, snažíme sa na diaľku hľadať adoptívnych rodičov, aby deti mohli študovať.
Takže vy im skutočne nahrádzate rodinu a preberáte za ne zodpovednosť?
- Áno, chodíme na rodičovské združenia, vyzdvihujeme ich, až kým neukončia štvrtý ročník strednej školy. Zatiaľ máme iba troch chlapcov, ktorí ukončili štvrtý ročník, pretože všetci začali navštevovať školu ako mladší. Jeden je na kenskej univerzite a študuje informačné technológie. Mal také vynikajúce výsledky, že dostal štipendium kenskej vlády. Druhý v januári nastúpil na "college", študuje manažment. Tretieho chlapca máme tiež na univerzite, študuje pedagogiku.
Ako je to s financovaním každodenných potrieb detí?
- Fungujeme najmä vďaka adopcii na diaľku cez občianske združenie Dobrota pre Afriku a čo nám chýba, dopláca Vysoká škola svätej Alžbety. Každé dieťa v našej škole má svojho adoptívneho rodiča, ktorý mu prispieva na vzdelanie.
Keď majú deti na stredných a vysokých školách prázdniny, kde ich trávia?
- Vždy chodia k nám. Organizujeme nejaké akcie - počas Vianoc chodíme na výlety starší i mladší dokopy, mávame stretnutia všetkých detí, ktoré sú v programe, tiež kozacie hody a rôzne iné udalosti.
Vy ste naozaj ako rodina...
- Áno, áno. Myslím si, že áno.
Ako vedúca zodpovedáte za oblasť Nairobi. Aké sú vaše ďalšie plány? V Keni ste sa vydali a momentálne čakáte dieťa. Predpokladám, že sa na Slovensko nechcete vrátiť.
- Nie, máme ešte jednu dcéru, takže my už tu máme svoj život. Naše plány sú, ak Boh dá, zvýšiť kapacitu, a tým dať šancu viacerým deťom aspoň v škole. Máme ešte cieľ reintegrovať do školy zdravotne postihnuté deti. Plány sú, ale chceme stáť na vlastných nohách, aby sme mohli rozvíjať to, čo už máme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
