Jej prvé verejné vystúpenie síce bolo v relácii Cvičme v rytme, kde hopsala v rytme aerobiku, no odvtedy sa zo Zuzany Mauréry stala herečka par excellence. Pôsobila v muzikáloch i v činohre, nakrúca filmy i seriály. Získala Krištáľové krídlo a je nominovaná Českého leva – najprestížnejšiu filmovú cenu u našich susedov.
Nedávno ste získali Krištáľové krídlo, ste laureátka národnej ceny Slnko v sieti a mnohých ďalších. Dávajú vám ocenenia „krídla“, sú pre vás dôležité?
– Ocenenia sú príjemná spoločenská konvencia, ale napriek tomu sa ich učím prijať s tým, že mi patria. Znamenajú pre mňa možno trochu väčšiu zodpovednosť. Keď to zoberiete reálne, napríklad Krištáľový glóbus z karlovarského festivalu – v porote boli piati ľudia, čiže som sa páčila piatim ľuďom. Na druhej strane nedajú sa ohodnotiť dva filmy tou istou cenou, tak dajú trebárs cenu herečke. Keď si to človek všetko pospája, veľmi ľahko pristane na zemi. Ocenenia síce zvýšia kredit, no nie sme v Amerike, že by sa o vás začali producenti trhať.
Herectvo asi nebolo vaším detským snom, v jednom z rozhovorov ste uviedli, že ste ako dieťa chceli byť letuškou, bavili vás jazyky...
– Keď dieťa vyrastá v umeleckej rodine, buď kráča v šľapajach, alebo sa zdurí a ide úplne opačným smerom. Letuškou som chcela byť preto, lebo otec pracoval šesť rokov v Košiciach. Aby ma občas videl, mama ma za ním posielala lietadlom, vtedy boli letenky lacné. Išla som sama, malé dieťa. Letušky sa o mňa starali, dávali mi cukríky a to sa mi strašne páčilo. Mne sa vôbec páči, keď sa ľudia jeden o druhého starajú, sú k sebe láskaví. To mi robí veľmi dobre, možno aj preto som chcela byť letuškou (úsmev).
Vaši rodičia boli profesionálni speváci – otec sólista opery SND, mama sólistka Novej scény. Talent ste zjavne zdedili, otázkou je, prečo ste študovali na matematicko-fyzikálnom gymnáziu so zameraním na počítače?
– Teraz sú deti veľmi rýchlo vyspelé a vedia, čo chcú. Ja som ešte nebola tá generácia, mne všetko ide pomalšie (smiech). Nevedela som, akým smerom sa chcem vydať. Naši považovali za vhodné gymnázium, kde zistím, ktorým smerom ísť. Matematické gymnázium sme mali za rohom, bolo to praktické (smiech).
Spev hrá podstatnú úlohu vo vašom umeleckom živote, aj ste ho študovali?
– Nie, pokiaľ sa nedá považovať za štúdium, že som bola ako decko zavretá v druhej izbe a počúvala som, ako moji rodičia cvičia. A cvičili teda hodne. Spev som neštudovala vôbec, dokonca som sa tomu dosť bránila. Keď sa ma niekto spýta, či by som nemohla niekoho učiť, hovorím – je mi veľmi ľúto, ale ja ani neviem, ako spievam. Ja som sa učila tak, že som počúvala rádio, Barbru Streisand, Lizu Minnelli a snažila som sa to čo najprirodzenejšie napodobniť. To je celé.
Ale noty ovládate, hráte na klavíri...
– No, študovala som šesť rokov na ľudovej škole umenia klavír, to áno, ale stojí tam v izbe, bohužiaľ, len ako dekorácia. Je pravda, že nadanie som zdedila po rodičoch a som tomu daru ešte veľa dlžná, to si uvedomujem. Keď to bude len trochu možné a dostanem nejakú hudobnú ponuku, idem do toho. Často hovorím – keby ma chcel niekto použiť či využiť na nejakú spevavú akciu alebo projekt, môže na mne pokojne aj zarobiť.
V posledných rokoch vo vašej umeleckej kariére prevláda herectvo. Muzikál vás prestal baviť, alebo je to o tom, že neprišli muzikálové ponuky, prípadne nebol muzikálový projekt, ktorý by vás oslovil?
– Mala som to šťastie, že som mohla zažiť muzikál vo Viedni, ktorý mal veľmi vysokú úroveň. Po takej skúsenosti sa ťažko vracia späť. Máme smolu, že na Slovensku nie je muzikálová škola a na muzikál – veľmi ťažký žáner, sa stále pozerá zhora. Ani sa nedivím, pretože ten žáner je skutočne ťažký, treba ho budovať kontinuálne, vyžaduje si veľa peňazí, a všetkého veľa. Muzikál ma už tak nenapĺňa, cítim, že to mám za sebou. To neznamená, že nepríde rola, ktorá ma bude zaujímať, bude môjmu veku primeraná a že sa nezíde realizačný tím, s ktorým to bude mať zmysel. Teraz ma však viac napĺňa divadelné herectvo a keď sa urodí, aj to filmové.
Spomeniete si ešte na svoje prvé verejné vystúpenie? Bolo to s radošincami?
– Prvé verejné vystúpenie bolo v televíznej relácii Cvičme v rytme (smiech). Bola som v prvej skupinke, ktorá v Československu predcvičovala aerobik.
Ako ste sa k tomu dostali?
– Tancovala som v súbore moderného tanca Auriga, ktorý viedla Zuzana Hájková, terajšia riaditeľka divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici. Ona ma zobrala so sebou do svojej skupinky Cvičme v rytme. Bolo to dosť vtipné (smiech).
Na plátne ste debutovali v zahraničnom filme z roku 2002. Ako si spomínate na taliansko-švajčiarsku snímku Brucio nel vento?
- Nakrútil to režisér Silvio Soldini. Toto bol veľmi neúspešný film, trošičku sa mu to nepodarilo. Nakrúcalo sa vo Švajčiarsku. Bola som z toho úplne hotová. Oni si ma do Švajčiarska posielali letecky prvou triedou len na maskérske skúšky, aby zistili, či mi dajú čiernu alebo hnedú špirálu do určitého obrazu. Nechcela som tomu veriť. Stalo sa mi aj to, že mi maskérka, keď nemala čo robiť, a musela niečo robiť, začala masírovať ruky (smiech). Hovorím si – aha, tak toto je zahraničná produkcia. Dostala som pocit, že som herečka a na letisku vo Švajčiarsku som si kúpila také to „pončo“ (smiech).
Do popredia vás teraz vystrelil film Učiteľka, ktorý zavedie divákov do 80. rokov minulého storočia. V čom je postava učiteľky Márie Drazdechovej aktuálna aj dnes?
– Otázka manipulácie je stále na stole. Hranica medzi tým, kedy pomáhame a kedy začíname slúžiť, je veľmi tenká. Nie je to retro téma, stále je tu prítomná. Bola som veľmi prekvapená z reakcií, ktoré som dostala. Toľko ľudí priznalo, že ľudí ako Drazdechová pozná alebo poznalo. Jedna mamička mi povedala – viete, my teraz robíme iné veci... Na druhej strane, teraz máme inú dobu, učitelia sú v strašne zlej situácii, nevenuje sa im dostatočná pozornosť.
Pôsobíte dojmom, že patríte medzi ľudí, ktorí majú svoj názor na veci a nemajú problém povedať vždy to, čo si myslia. Aj ste svoju otvorenosť niekedy oľutovali?
– Iste, niekedy „dostanem po nose“. Keď sa ma nepýtajú na názor, už som radšej ticho. Ale nejaký postoj človek musí mať, aj keď je priamo úmerný „bubline“, v ktorej žije. Negatívne reakcie sa k človeku menej dostávajú, ja teda na sociálnych sieťach veľmi nesondujem, čo si kto o mne myslí... skôr prídu za vami ľudia, ktorí pochvália. Keby vás nechceli pochváliť, sú radšej ticho. „Toto už nehovor, si s tým trápna!“ to mi povie iba zopár ľudí. Som im za to veľmi vďačná a zbytočné veci prestávam riešiť, ako napríklad že nevieme zdraviť, že deti nevedia zdraviť. Ale mňa to štve!
Máte pocit, že Slováci zhrubli?
– Veľmi zhrubli. Mrzí ma, že ľudia nie sú k sebe úctiví, muži ženám nepomáhajú do kabáta, ledva ich pustia do dverí, zabudli sme zdraviť, ďakovať, vyjadriť úctu. V nedeľu sa mladé rodiny prechádzajú po meste v teplákoch... Mrzí ma, že sme tak zhrubli.
Rok 2016 bol pre vás megaúspešný, spečatiť to môže ešte Český lev. Ako vidíte svoje šance?
– Konkurencia je veľká, výkon Michaliny Olszańskej je obdivuhodný, aj keď ju teda nadabovali, Vanda Hybnerová je štandardne dobrá herečka, veľmi sa mi páčila Eliška Balzerová v Tigrovi a Tatiana Vilhelmová bola famózna, hoci nie je nominovaná. Vidíte, aké je všetko subjektívne... Keď nevyhrám, smutná nebudem, som tam v spoločnosti úžasných herečiek a to je veľmi príjemné. Každopádne má Učiteľka deväť nominácií, čo nás veľmi teší.
Dávate si nejaké percentá?
– Nie, pre mňa je úspech už to, že sa tam objavím a že ma tam azda aj niekto zaregistruje, lebo pred dvoma rokmi – nikto (smiech). Bola som dosť naivná. Najväčšou odmenou pre mňa bude, keď dostanem nejakú dobrú prácu, aspoň takej kvality, akou bola Učiteľka.
Umelci hovoria, že úspech sa na Slovensku neodpúšťa. Doprajú vám ten váš úspech herecké kolegyne?
– Možno som zase naivná, ale vnímam to tak, že my sme generácia, ktorá si praje. Mám okolo seba ľudí, ktorí si prajú. Sme tu na malom piesočku a je trápne si nepriať. Môžeme byť radi, že niečo vzniklo. Som rada, že na Učiteľku, na slovenský film ľudia prišli do kina a dúfam, že na ten ďalší, slovenský film, v ktorom nebudem a nemusím hrať, príde tých divákov zase o trochu viac.
Pri vašej otvorenosti asi nemáte problém odmietnuť úlohu. Ak ste nejakému projektu povedali nie, prečo sa tak stalo?
– Nemyslím, že je to otázka otvorenosti. Dlho som si myslela, že ako umelec na voľnej nohe som slobodnejšia. Vôbec to nie je pravda. Som tiež závislá od mnohých vecí. Keď raz niečo odmietnem, ťažšie z toho istého miesta opäť príde ponuka, lebo mužské egá sú silné a ľudia sú samoľúbi. Musím si dobre rozmyslieť, čo zoberiem a čo s vďakou odmietnem, pretože Slovensko je malý trh. Ak si chcem ešte zahrať vo filme, nemôžem „trčať z každej komerčnej konzervy“, také tváre režiséri nemajú radi..., musím dosť kľučkovať, aby som si aj zarobila a ešte bola zaujímavá pre filmárov.
Minulý rok bol pre vás mimoriadny, čo vás čaká v aktuálnom roku 2017?
– Minulý rok bol výborný, lebo to bol rok Opice a ja som Opica (smiech). Teraz máme Kohúta, tak uvidíme, čo to dá. Slovenská televízia pripravuje veľký koprodukčný historický projekt o Márii Terézii, je to veľmi pekné, čítala som scenár. Nemám tam veľkú postavu, ale som za to veľmi rada, konečne sa dostanem do nejakého korzetu (smiech).
Má Zuzana Mauréry ešte nesplnený sen? Po čom túžite v pracovnej oblasti?
– Viete, keď zaspávam, priznám sa, že nesnívam o nesplnených pracovných príležitostiach (smiech). Či už v pracovnom, alebo súkromnom živote ešte dúfam alebo verím v tie náhody, ktoré (ne)prichádzajú náhodou a trošku vám neočakávane tak príjemne vychýlia tú každodennú rutinu.
Čomu sa venujete, keď nehráte?
– Hrám tenis, to je môj šport číslo jedna! Aj mu fandím a pozerám ho v televízii, pretože tenisové zápasy sú ako divadelná hra. Tenis mi prináša obrovskú radosť. Som fanúšikom Rogera Federera, také neuveriteľné grandslamové finále, o ktoré sa postarali s Rafaelom Nadalom, už nebude. Federer je absolútne výnimočný športovec a výnimočný človek. Má heslo, ktoré sa mi veľmi páči a dokazuje jeho ľudskosť: It's kind to be important, but it's important to be kind. To je celý on.
Čo by ste odkázali fanúšikom, ktorým chýba váš spev? Alebo ľuďom, ktorí s nostalgiou spomínajú na dámu v cylindri spievajúcu v televíznom programe Dereš?
– Že to zatiaľ nevzdám. Veľmi by som chcela realizovať niečo podobné ako Čerešne, ktoré sme spravili s Henrym Tóthom, niečo na tú nôtu. Budem sa snažiť pokukovať po nejakých príležitostiach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
