Presah novej administratívy USA na Slovensko bude dlhý v mnohých ohľadoch.
Potenciálne najdlhší, to jest s najďalekonosnejšími konzekvenciami, je imperatív zmeny bezpečnostnej a obrannej politiky. Nie v zmysle doktríny a (deklarovanej) orientácie - božechráň! - ale prístupu a realizácie.
Doterajšiu realitu popísal asi pred mesiacom prezident Kiska rovno na návšteve generálneho štábu.
Stav ozbrojených síl podrobil zdrvujúcej kritike, aj s kľúčovou vetou pre budúcnosť, že nevidí spôsob, ako dosiahnuť zvýšenie obranného rozpočtu na 1,6 percenta HDP do roku 2020.
Tých 1,6 pritom nie je žiadne hausnumero, ale sľub, ktorý dal on osobne na summite NATO (ešte 2014) vo Walese.
Samozrejme, so Smer-SNS-Híd bitie na alarm ani nepohlo. Hoci od 5. novembra všetci vedia, že v Bielom dome nastal paradigmatický posun.
Nový prezident hodnotovo nenadväzuje na svojich „predkov", nemá vzťah k atlantickému spojenectvu, čo už dlho v kampani - i po nej - avizoval tým, že bude tvrdo viazať americký záväzok k obrane Európy (článok 5 NATO) na dofinancovanie členov, ktorí dlhodobo podliezajú aliančný konsenzus 2 percentá HDP.
To sa, s výnimkou piatich (USA, Estónsko, Británia, Grécko, Kanada), týka veru všetkých ostatných, čiže aj SR s tragickými 1,14%.
Úplne spravodlivú požiadavku predniesli minulý týždeň na svojej „zoznamovacej" púti Európou v de facto ultimatívnej verzii viceprezident i ministri zahraničných vecí a obrany.
Jedna z mála vecí, kde má Trump stopercentnú pravdu, takto vnáša do EÚ nový konflikt medzi štátmi i dovnútra naprieč politickými scénami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
