V dnešnej dobe nie je veľa ľudí, ktorí sa bez výhrad dokážu tešiť zo života. Ľudí, ktorí berú každý deň ako zázrak, a preto okolo seba šíria slnko.
Herečka Jana Paulová k takým rozhodne patrí. Optimizmus z tejto šarmantnej ženy srší, lebo sa rozhodla, že to takto chce.
Sympatickú plavovlásku, ktorá v nedeľu oslávi 62. narodeniny, dobre poznajú aj diváci z východného Slovenska a to nielen ako Vilmu zo série filmov Kameňák.
Jana Paulová spolu s Pavlom Zedníčkom často hráva predstavenia aj v divadelných sálach v našom regióne. Že sú to predovšetkým komédie, o tom rozhodla sama.
„Kedysi som hrala aj vážne úlohy, ale od rána som bývala rozjatrená a zistila som, že mi to nerobí dobre. Nejako vnútorne som sa preto rozhodla, že už nebudem nikoho, to znamená ani seba, ani divákov trápiť. Chcem, aby sa ľudia predovšetkým bavili, odpočinuli si a uvoľnili sa. Z komédií, ktoré hráme, jasne vidieť, že aj zdanlivo zložité veci sa dajú vždy riešiť s humorom a práve to je to, čo chcem ľuďom predávať. A že to môžem robiť, považujem za veľký dar,“ vysvetlila svoj postoj.
Dieťa umelcov
Herecký dar jej sudičky vložili do vienka hádam už pri narodení. Jana totiž pochádza z umeleckej rodiny. Jej otec František Paul bol hercom, spevákom a režisérom, matka Eva Šenková operetnou speváčkou.
Zo štyroch detí sa však len jedno pustilo v ich umeleckých stopách a to bola práve Jana. Od detstva navštevovala dramatický krúžok, potom študovala na konzervatóriu a na DAMU.
„Ja som v umeleckom prostredí žila odmalička a vlastne som si inú profesiu pre seba ani nevedela predstaviť. Koketovala som síce v divadelníctve s rôznymi oblasťami, no napokon aj tak zvíťazilo herectvo. Niekedy to možno trošku ľutujem, pretože si myslím, že som celkom schopná uvažovania a rýchlo sa učím, no už to je tak, ako to je,“ povedala.
No ako dieťa umelcov to rozhodne nemala v profesii úplne ľahké: „Moja mamička bola veľký kritik. Bola dosť prísna a ani si nepamätám, že by ma niekedy chválila.“
Sympatické žieňa so zvonivým smiechom sa však v hereckej brandži rýchlo uchytilo. Na konte má množstvo divadelných úloh, ale aj zaujímavé príležitosti vo filme a v televízii.
Kameňák netreba odsudzovať
Vďaka tomu, že si po boku Václava Vydru zahrala Vilmu Novákovú v Kameňákoch ju poznajú aj malé deti. Tí, čo im podobný štýl zábavy nevonia, však nechápavo krútia hlavou a odsudzujú ju za to.
Jana Paulová si však našla spôsob, ako sa negatívnym reakciám vyhnúť.
„Po prvej časti ma zdrvujúce reakcie tak šokovali, že než aby som chodila po kanáloch, odišla som radšej do Indie,“ prezradila raz, no zároveň skonštatovala, že je pokrytecké odsudzovať tento film a jej účinkovanie v ňom.
„Je to moja obživa a inak sa živiť neviem. Pripadá mi v našich podmienkach smiešne, ako sa niekto hrozne rozhorčuje nad tým, že sa natočí ľudová komédia. Ale to, že sa točia vážne, hlboké témy povrchne, že sa polopravda vydáva za pravdu, a to sa celé tvári ako umenie, je podľa mňa omnoho horšie ako celý Kameňák, ktorý má jediný cieľ – pobaviť. Vtipy sú proste česká špecialita. Pri treťom pive ich rozpráva v krčme každý Čech,“ obhájila sa.
Normálna žena
Jana Paulová si možno na rozdiel od iných kolegýň nepestuje status veľkej herečky a netvári sa, že je niečo viac ako bežní smrteľníci.
So smiechom hovorieva, že herečkou je len od siedmej do pol desiatej večer, inak je úplne normálna žena, ktorá robí to isté čo všetky ostatné.
Stará sa o svoju rodinu, nakupuje, varí, perie, ale chráni si aj čas pre seba, aby nabrala silu a uchovala si čistotu svojich myšlienok a citov.
Táto žena sa isto narodila pod šťastnou hviezdou, pretože sa jej darí nielen v kariére, ale aj v súkromí.
Viac než 30 rokov je vydatá za medzinárodne uznávaného hudobníka a dirigenta Milana Svobodu.
„Vzala som si Svobodu, ktorý mi svobodu (slobodu) aj dáva. Ak by som s ním chcela byť od rána do večera, bude mi k dispozícii a nebude proti, no to isté urobí aj v prípade, keď chcem byť voľná ako vták a ujsť do neznáma,“ povedala na adresu muža, s ktorým má dve dcéry.
Staršia Adela je vyštudovaná klaviristka, no s partnerom sa veľmi angažuje ako dobrovoľníčka v Indii, mladšia Anežka študovala humanitné vedy, je prekladateľkou z francúzštiny, ale zahrala si aj v divadle po matkinom boku.
Keďže sa obe viac-menej stránia šoubiznisu, mama o nich nezvykne do médií hovoriť, každopádne zdôrazňuje, že je na nich pyšná, lebo sú to všestranné a inteligentné dámy s dobrým srdcom a jej najbližšie priateľky.
Kontroverzný Kameňák. S Václavom Vydrom si rozumeli, niektorým divákom ale neulahodili. (zdroj: Continental film)Cestovanie jej posilnilo ego
Okrem herectva a rodiny má Jana Paulová ešte jednu vášeň a to je cestovanie. Prebudila sa v nej, keď mala 44 rokov a dostala šancu navštíviť Himaláje.
V tom čase prerušila hereckú kariéru, kúpila si elektrickú gitaru a začala spoznávať svet. Túlavé topánky ju zaviedli na rôzne miesta. Miluje Áziu, prešla Nepál, Srí Lanku, Thajsko, Indonéziu...
„Mnohokrát som bola v Mexiku. Očarila ma Afrika, prešla som USA a veľmi by som chcela precestovať Južnú Ameriku a Bhután,“ porozprávala o svojich cestovateľských snoch.
O nežnej plavovláske by však asi nikto netipoval, že namiesto vylihovania na pláži radšej spoznáva krajiny z iných uhlov pohľadu.
Liezla aj po skalách a skákala padákom. S miestnymi ľuďmi cestuje vo vlakoch i autobusoch, jedáva s nimi kašu aj zeleninu a spáva v lacných hoteloch.
„Cestujem tak, aby som žila podobne ako miestni ľudia, pretože tak sa o nich dozviem najviac. Keď človek zistí, že sa o seba dokáže postarať aj v neznámom prostredí, vyjde s málom a pritom je šťastný, získa prirodzené sebavedomie. A to má úplne inú kvalitu, ako keď si vlastné ego posilňuje napríklad len na základe majetku alebo spoločenského postavenia,“ skonštatovala skúsená žena, ktorá aj svoje šesťdesiate narodeniny oslávila mimo domova. S manželom sa vydali do Indie. Túto krajinu má Jana veľmi rada a navštívila ju viackrát.
Svojej dcére výrazne pomáhala vybudovať školu s domovom pre siroty z chudobných rodín a o všetkých svojich chránencov sa aj na diaľku starala.
Pokojné vody jej nesedia
„Skrátka sa snažím ten život neflákať. Akonáhle sa dostanem do pokojných vôd, už sa mi vlúdi myšlienka, že by to chcelo skúsiť niečo nové,“ vysvetľuje herečka, ktorá však už vie, že aj v tomto smere platia isté limity.
„Keď je človek mladý, myslí si, že zdravie je zadarmo. A ja si postupne uvedomujem, že telo je krehkejšie a akékoľvek zranenia sa hoja dlhšie. Keď som chcela ísť na himalájsky trek do Bhutánu, dala som si najskôr v Grécku prípravný tréning. Ale po mesiaci som si natrhla stehenný sval. Nemohla som si ani sadnúť, ani ľahnúť a bolelo to štyri mesiace. Dovtedy mi ani nenapadlo, ako veľmi vás taký boľavý zadok môže limitovať. Takže v tomto mojom najneskoršom dospievaní už musím byť bohužiaľ opatrná,“ skonštatovala v rozhovore pre novinky.cz.
Hlavu má stále mladú
Vek ju však nedeprimuje. „Starnutie ako také mi neprekáža, pokiaľ ma práve nič nebolí, ale niekedy idem okolo výkladnej skrine, zbadám svoj odraz a skoro sa zľaknem. Hovorím si: Jé, to som ja? No to ti, Svobodo (manžel, pozn. red.) prajem,“ tvrdila, ako inak, so širokým úsmevom.
Pre ňu je však podstatné to, že hlavu má stále mladú. A odvtedy, čo začala učiť herectvo na pražskom konzervatóriu, si to uvedomuje čoraz viac. Vďaka svojej povahe by ale mohla pokojne prednášať aj pozitívny prístup k životu.
„Chcem žiť radostný život a pre mňa to znamená vedieť sa radovať zo všetkého, čo robím a nerozlišovať napríklad, že teraz je práca a potom si budem užívať. Niekedy som taká unavená, že neviem, ako zvládnem večerné predstavenie, ale potom tam napríklad stretnem Ivušku Janžurovú a hneď sa rozžiari slnko. Zase sa máme šťastne a to sa potom prenáša aj do hľadiska. Každý deň je zázrak, ale niekedy si to začneme uvedomovať, napríklad až vtedy, keď prídu vážne zdravotné problémy. Moje heslo znie: Na radosť nečakajte, ale staňte sa ňou,“ dodala.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
