Judita Hansman: Rada hrám postavy, ktoré nie sú úplne v norme

Meno Judity Hansman najčastejšie počuť zo záverečných titulkov filmov. Viac ako herectvu sa totiž venuje dabingu alebo úprave dialógov.

Pripisuje to najmä svojej neštandardnej typovosti.

„S týmto ksichtom naozaj nemôžem hrať romantické postavy,“ smeje sa. Keď sa už niekde objaví, väčšinou stvárňuje šialené ženské, v tom najhoršom zmysle slova.

Ona sama je však ich absolútnym opakom. Vyrovnaná, so zmyslom pre humor aj spravodlivosť, ošľahaná životom.

Chvíľu východniarka

Dnes Bratislavčanka, chvíľu východniarka a pritom rodáčka z Česka. So zaradením Judity Hansman je to trošku komplikované.

Narodila sa v Českom Krumlove, kde jej otec Slovák absolvoval vojenskú službu. Zaľúbil sa do mamy Češky a niekoľko rokov tam aj žili.

Keď sa v Košiciach otvorili železiarne, rodina sa presťahovala na východ.

Judita tu absolvovala základnú školu aj športové gymnázium. Až do zranenia ramena aktívne hrávala volejbal, no prácu napokon našla v divadle.

Učila v Rozhanovciach

Najväčšiu podporu našla v mame: „Moja mama mi nikdy nechcela nalinkovať život. Tak som si mohla v živote vyskúšať veľa vecí a ujasniť si priority. Kým som sa ako 23-ročná dostala na vysokú, učila som na dedinskej škole, ale naučila som sa aj kancelársku prácu, aj upratovať,“ vysvetľuje.

Pred triedou plnou žiakov stála v škole v Rozhanovciach a dodnes na to spomína ako na školu života: „Prvé, čo môj kolega urobil, bolo, že mi ukázal krík, z ktorého si brali trstenice. Keď som sa pýtala načo, povedal, že však uvidím. Pochopila som to veľmi rýchlo, tie deti boli skutočne divoké, ale keďže aj ja sama som bola dieťa z divých vajec, vedela som, ako na ne. Doteraz mám doma zamilované listy od budúcich mladých šarmantných ľudí,“ smeje sa Hansman.

Takmer jej ublížili

Práve obdobie dospievania, vrátane prvých pracovných skúseností bolo pre budúcu herečku mimoriadne náročné.

„Keď som chcela ísť študovať, otec mi povedal, že mi nedá ani korunu a musela som si zarábať. Tak som chodila v noci po predstavení z Prešova do Košíc upratovať gymnázium, kde som kedysi študovala. Popri škole bol Petrov park (dnes Mestský park), ktorý bol dlhé roky čiernou dierou a strašiakom Košíc, hoci dnes je to tam už nádherné. Kedysi sa tam však nachádzal blázinec. Zrazu odtiaľ vyliezol pán, chytil ma za ruku a ja som nevedela, čo mám robiť. Kričala som, v okne bola babička, ktorá zatvárala okno a kašľala na mňa. Potom pribehol nejaký pán a pomohol mi,“ spomína na mrazivý zážitok.

Hotová herečka

Svoje herecké začiatky absolvovala v prešovskom divadle, kde pobudla dve sezóny. Viac nestihla, prijali ju totiž do Bratislavy na VŠMU.

„Nechcela som tam ísť, pretože som hrávala a myslela som si, že už som herečka. Ale našťastie Kvetka Stražanová, ktorú považujem za strojkyňu svojho šťastia, mi povedala, nech si okamžite zbalím kufre a idem. Povedala, že škola ma možno nič nenaučí, ale aspoň sa tam zoznámim s ľuďmi,“ priznáva.

Na škole sa jej darilo, no doma situácia nebola ani trošku ružová.

Rozvod ju zasiahol

Rodičia sa rozhodli, že dlhoročné nezhody vyriešia rozvodom.

„Spustila to asi moja mama. Tá bola zo štyroch detí a ich rodičia sa venovali najmä hádkam. Milovali svoje deti, ale stále sa hádali. To bol základný motív ich manželstva do konca života. Moja mama si povedala, že v jej rodine toto pretrvávať nebude,“ vracia sa do spomienok.

Dnes s odstupom mnohých rokov ju najviac mrzí, že sa otec vlastne rozviedol nielen s jej mamou, ale aj s ňou.

„Šokovalo ma to, lebo bol pre mňa vždy ocko. Zažila som tú zmenu a nebola som schopná tomu porozumieť. Myslím si, že muži, ktorí sa rozvádzajú s vlastnými deťmi, sú hlúpi.“

Nevydarené manželstvo

Žiaľ, na mužov nemala Judita Hansman dlhé roky šťastie. Trošku sebakriticky priznáva, že si za to mohla aj sama, kvôli nevydarenému vzťahu s otcom: „Vzťahy som končila po druhom rande. Môj muž bol prvý, ktorý sa prihlásil o svoje práva. Zastavil ma v divadle a hovorí: No, počkaj, to čo je? Ty si myslíš, že som papuča, že ma odložíš a končíme? Zabudni!,“ hovorí o svojom zoznámení s dnes už bývalým manželom, režisérom, Ivanom Hansmanom, s ktorým má dospelú dcéru Rebeku.

Dôvodom ich rozvodu bola nevera, o ktorej Judita dlhé roky netušila. Ranilo ju najmä to, že žila s mužom, ktorý mal popri svojej rodine aj druhú.

„Už nemám problém o tom hovoriť, lebo viem, že nevera je problém obrovského množstva párov.“

Nezatrpkla

Po komplikovanom rozvode, ktorý zvládla aj vďaka dcére, si ju napokon láska našla. Momentálne žije s hudobníkom a novinárom Františkom Lintnerom.

Povzbudzuje ženy, aby na mužov nezanevreli, aj keď s nimi možno nemajú najlepšie skúsenosti.

„Zanevrela som len na hlúpych mužov a trúfam si, že už dokážem odhadnúť, s kým to nebude v živote 'sranda'. Keď máte partnera, opite ho. Toto mi poradila aj moja mama. Keď je zlý, okamžite preč, neexistuje žiadna náhoda a bude sa to len stupňovať. A keď spoznáte jeho rodičov a nedá sa, hneď rýchlo preč.“

Má čo hrať

Dnes už má herečka doma harmóniu a mimoriadne sa teší aj z pracovných príležitostí, ktoré sú o niečo pestrejšie, ako bývavali kedysi.

Kým jej spolužiaci už dávno hrali v slovenských seriáloch, ona stále ostáva v svojom milovanom divadle. Najprv v Trnavskom a neskôr si s kolegami založili Prešporské divadlo.

„S týmto ksichtom naozaj nemôžem hrať romantické postavy, hoci nájdu sa aj takí blázni, čo mi dajú roly, ktoré by mi nik iný nedal,“ smeje sa a zároveň vysvetľuje, prečo tak dlho čakala na seriálovú príležitosť, keď napokon prišla, hrala najmä ženy, ktoré neboli celkom v poriadku.

V Ordinácii v ružovej záhrade neukojenú Magdu Slávikovú, v Odsúdených psychopatickú Gigi: „Mám rada postavy, ktoré nie sú úplne v norme, pretože majú veľa stavov; stavy pokoja aj dobrej duše, ktoré sú, chvalabohu, krátke, ale väčšinou sú to stavy nepokoja, reagujú na situácie, čiže mám čo hrať.“

Kreatúra za kreatúrou

O nič normálnejšie úlohy sa jej neušli aj v novších dielach televízie. Len si spomeňte, čo za kreatúra bola napríklad Mačacia Marta v Divokých koňoch.

Najnovšie pracovala na seriáli RTVS Tajné životy, kde si opäť zahrala zúfalú učiteľku: „Asi tak pôsobím, neviem. U nás sa ešte stále obsadzuje aj podľa vizáže, a ja asi vyzerám zúfalo, alebo tie roly robím tak dobre. Viem, že keď ma volali do Tajných životov, povedali mi, že premýšľali, koho do tej postavy osloviť, a ja som vraj bola jediná, ktorá by to zvládla. Potešilo ma to, ale povedala som si, že zase idem hrať chuderu, no zbohom,“ smeje sa Hansman, ktorá nemá núdzu ani filmové ponuky.

Len minulý rok sa dostal do kín oceneniami ovenčený film Učiteľka, v ktorom si zahrala mamu jedného zo žiakov.

Srdce má v Bratislave, na východ spomína

Judita Hansman je mimoriadne bezprostredná a veselá. Možno sa na jej povahe trošku podpísal aj vplyv východniarskej spontánnosti. Aj keď dnes za svoj domov považuje Bratislavu, na východ rada spomína.

„Vždy sa na východ vraciam rada, napokon, strávila som tu väčšinu svojho života. Ale človek je doma tam, kam ho ťahá srdce. Moja rodina vznikla a žije v Bratislave, takže srdce mám tu,“ vysvetľuje.

Po všetkých životných nepríjemnostiach nie je ani trošku zatrpknutá, práve naopak, aj v tej najťažšej chvíli sa snaží si uvedomiť si, že by mohlo byť aj horšie: „Naozaj sa držím toho, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Ak sa mi niečo stane a mám pocit, že to nepredýcham, tak si poviem, že ľudia majú omnoho väčšie problémy,“ dodáva.

Najlepšia sladkosť? Slanina

Svoje pondelňajšie životné jubileum oslávila v tichosti. Ku šťastiu jej nechýbajú titulky v bulvároch. Jednoducho obyčajná žena, v tom najlepšom zmysle slova.

Dokonca na seba s úsmevom bonzuje, že v ženských bľabotaniach o kozmetike a nechtovom dizajne sa stráca po piatich minútach: „Mrzí ma to, naozaj som sa snažila zapadnúť do ženského kolektívu, ktorý sa baví o kozmetike, ale po piatich minútach strácam tému. Poznám len tú, čo mám v kabelke,“ smeje sa.

Voľný čas radšej strávi doma v kuchyni, kde si upečie vlastný chlebík alebo sa poteší niečím dobrým pod zub. „Milujem klobásky a najlepšia sladkosť pre mňa je slanina. Ale už sa brzdím, lebo to chudnutie po štyridsiatke už nie je také srandovné, ako bývalo. Kde sú tie časy, keď som bola po týždennej diéte o desať kíl ľahšia?“