Milan Markovič. (zdroj: archív)Neinformovaný človek pri pohľade zvonka (a zďaleka) by po udalostiach a správach z minulých dní možno aj usúdil, že všetku moc na Slovensku prevzala vojenská junta.
Ale zároveň by musel kvitovať, akou pokojnou cestou to celé prebehlo. Aké šťastie, že je to naozaj len pohľad zvonka (a zďaleka)!
Už pri pomyslení, že by do diania v tomto štáte nazrel celkom zblízka niekto z kultúrnejšej krajiny, sa súdneho človeka zmocní v prvom rade hanba.
Nie z toho, čo za figúrky sa pohybujú na vysokých ústavných postoch, veď tie ich diagnózy sú ich súkromnou vecou.
Nepríjemná a zahanbujúca je však predstava, že sú tam naším pričinením, našou voľbou. A tomu sa uhnúť nedá.
Možno sa niekto pozastaví nad tým, že jedným z dôležitých kritérií, podľa ktorých posudzujem povahu, možno i charakter ľudí, je ich zmysel pre humor.
Veď oni za jeho absenciu predsa nemôžu, hovorí sa.
Aj Mirek Horníček vravel: Jsou lidé se smyslem pro humor a pak tí druzí, lidé nešťastní.
Zvykne sa tvrdiť aj to, že zmysel pre humor je niečo ako hudobný sluch – buď sa človek narodí s ním alebo bez neho.
Že je to skrátka dané. Raz a navždy. Možno je to tak, lenže mne prekáža voľačo iné: Ľudia, ktorí nemajú humor, chýba im vtip v každodennom živote, sú väčšinou ľudia zlí. (Čo však chvalabohu nemá nič spoločné s absenciou bez hudobného sluchu!)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
