Najfascinujúcejšie na tom Trumpovi, ktorého prezidentstvo je najďalekonosnejšia demokratická zmena v politike od začiatku dejín, je faktor nevypočítateľnosti.
Bez ohľadu na všetko, čo s týmto stretnutím tretieho druhu na čele jadrovej superveľmoci a ďaleko najvplyvnejšej krajiny sveta (napriek všetkým fámam o Číne a pod.) zažijeme, je naprosto absurdné jedno: Nikto, doslova nikto - politici inozemskí i americkí, analytici, thinktanky, komentátori - nemal poňatie, netušil, čo Trump urobí nieže perspektívne, ale najbližšie dni, nedajbože týždne.
Nikto nevie nič. Nepriamo to potvrdil o sebe aj sám Henry Kissinger, ktorého si Trump menoval za akéhosi „superporadcu". Kissinger, rozumiete, absolútna autorita, od ktorej väčšej niet.
Viac či menej s ním konzultovalo svoje kroky osem bývalých prezidentov USA, ale jednoducho nevie, či Trump sa podľa jeho rád zariadi alebo nie.
Ďalší fenomén, ktorému je mimozemšťan - pretože optikou štandardnej politiky to je čisté E.T. - doslova promotérom, je štiepenie spoločnosti.
Iste, môžete povedať, že v USA to má tradíciu.
Začal nesporne malý Bush (Irak!) a Obamova úchylka doľava - Európa tlieskala, Nobelova cena! - doslova vyštvala z vlastnej kože pol republikánskej strany (Tea Party) (i preto, že mu časť konzervatívnej mienky podsúvala snahu o akúsi spoločenskú revolúciu, čím mu krivdili, resp. neodhadli správne).
Trump je ale celkom iný level. Sám politizuje z emócie ak nie „nukleárnej" nenávisti, tak nelásky, averzie ani nie k odlišným názorom, ale ku každému, kto nemá rád jeho resp. s ním nesúhlasí.
Plasticky sa predviedol ako uzlík emócií hneď v prvých sekundách po inaugurácii.
Hystericky sa pustil do médií, ktoré o čosi - o málo - „prifúkli" rozdiely medzi účasťou na Obamovej a jeho nástupnej slávnosti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
