Narodil sa v samom srdci Slovenska a vzťah k folklóru má zapísaný v génoch. Venoval mu celý svoj život a jeho meno sa stalo pojmom navždy spojeným s folklórnym súborom Lúčnica.

Podľa mnohých je piatkový oslávenec Štefan Nosáľ choreografickým géniom.

Je hrdým Podpoliancom, narodil sa 20. januára 1927 na hriňovských lazoch a folklór bol prirodzenou súčasťou jeho života. Od deda a otca odkukával prvé piesne i tanečné kroky.

S úsmevom spomína na podpolianske zábavy a svadby, príznačné svojim temperamentom, ktoré sa neraz končili aj poriadnou bitkou.

Štefan Nosáľ k bitkárom však nikdy nepatril. On všetko pozoroval a ukladal si do pamäti.

Rodné lazy opustil so slzami

Z domu odišiel skoro, mal len 12 rokov. Jeho otec bol horárom a chcel, aby syn študoval.

„Otec bol veľmi rozumný človek, vedel aj spievať, hrať na fujare a na píšťalke, mal dobrý vkus i správne názory na život. Bol to osvietený človek a trval na tom, aby som mal vzdelanie. Veľa som sa od neho naučil a aj teraz, keď už dávno nie je medzi nami, často rozmýšľam nad tým, ako by sa zachoval. Snažím sa pridŕžať toho, ako by si on počínal na mojom mieste,“ zaspomínal si pred pár rokmi nestor slovenského folklóru.

Priznal však, že odchod z domu nebol taký ľahký, ako sa zdá:

„Tie lazy – Hriňová, Detva, Poľana – to bol naozaj môj raj. Boli sme u nás traja stredoškoláci a bola to veľká sláva, keď ma ako dvanásťročného doviezli do Bystrice na voze. Štyri roky som býval lacno u rehoľných sestričiek, za to som pomáhal v kuchyni a záhrade. Potom štyri roky v internáte. Keď som si spomenul na domov, po večeroch som tajne plakal.“

Mohol byť farárom, aj doktorom

Šikovný Števko robil svojim rodičom radosť a po gymnáziu pokračoval v štúdiu na vysokej škole.

Pri voľbe povolania sa riadil rozumom. Matka z neho chcela mať farára, on by si trúfol aj na medicínu, no napokon sa rozhodol pre stavebnú fakultu:

„Po vojne bolo treba stavať a opravovať. Boli sme mladí, chceli sme byť užitoční. Nebolo toľko informácií o vysokých školách, nevedeli sme, kde sa čo dá študovať. Štyria kamaráti sme sa vybrali, že ideme na stavarinu.“

Počas štúdia sa mu však pod kožu dostal novozaložený folklórny súbor, takže napokon všetko dopadlo celkom inak.

Očarila ho Živena

Mladý Nosáľ prišiel do Bratislavy v roku 1947 a býval na internáte na Svoradovej ulici. V tamojšej telocvični po večeroch nacvičovala novozaložená národopisná skupina Živena.

„Počul som, ako spievajú: „Ej, hore na Poľane…“ A ja: Čo to? Čo to? Potom robil profesor K. L. Zachar predstavenie Rok na dedine a povolal doň aj Živenu. Keď som to videl, veľmi sa mi to páčilo a povedal som si, že toto by som chcel robiť,“ zaspomínal si na prvé kontakty so skupinou, z ktorej neskôr vznikla Lúčnica.

Staval Trať mládeže

K Živene sa pridal v roku 1949 počas výstavby železničnej Trate mládeže. Zapojilo sa do nej množstvo študentov, stavbári boli samozrejmosťou.

„Brali nás tam ako plánovačov. Živena tam bola ako kultúrna brigáda. Vystupovali po táboroch, ale aj normálne robili. Všetci sme boli vo zväzáckych košeliach a krátkych nohaviciach a bola tam úžasná atmosféra. Bolo to také prvé povojnové zhromaždenie mládeže. My sme vôbec nevnímali politickú líniu. Išli sme tam s nadšením z mladosti. Aj Milan Rúfus tam bol. Bývali sme v barakoch, jedna deka pod, druhá deka nad, a jedávali sme z vojenských šálok. V potoku sme umývali aj riad, aj seba, slíže tam plávali, ale nič sa nestalo. Po večeroch sa spievali kantáty, ale ja som išiel do tanečnej skupiny,“ opísal okamihy, ktoré rozhodli.

Pridal sa k nim a nikdy neodišiel.

Prof. Ing. Štefan Nosáľ sa nikdy nestal stavbárom. Po skončení fakulty vyštudoval choreografiu na VŠMU a v roku 1952 bol zvolený za šéfa folklórneho súboru Lúčnica, ktorý sa vyprofiloval zo Živeny.

On z nej urobil najslávnejší slovenský súbor, ktorý poznajú aj v najrôznejších kútoch sveta.

Snažil sa zachovať krásu

„Lúčnica je môj život, prežil som vyše 60 rokov s týmto kolektívom a mám radosť, že tie naše krásne tradície v takejto javiskovej podobe – myslím si, že dobrej – dojímajú ľudí nielen u nás doma, ale aj vo svete. Dajako sme poslúžili tomuto národu. Je to krásne, keď vo svete vstávajú a tlieskajú. To je veľká odmena, vo svete robíme dobré meno,“ povedal uznávaný odborník.

Kvôli zbieraniu autentického materiálu prešiel krížom-krážom celé Slovensko.

A hoci mu je, pochopiteľne, najbližší folklór z jeho rodného kraja, nezatracuje ani iné regióny.

„Ja som musel skúmať celé Slovensko a sám som dospel k poznaniu, že to musím poznať, kým to je ešte živé. Ten štýl. Zistil som, že všade inak tancujú. Hovorí sa, že na Slovensku čo vrch, to iný mrav, obyčaj, kroj... A to je veľká výhoda. Folklór je rozmanitý. Odkedy som sa v Lúčnici zabýval, snažil som sa o jedno: aby sa zachovalo všetko to, čo je krásne. My máme veľmi bohatú ľudovú tradíciu – piesne, tance muziky, architektúra, kroje, celá naša kultúra je unikátna,“ zdôrazňuje choreograf, ktorý celý život žije obklopený krásou.

A, samozrejme, kráskami. Veď každý vie, aké sú tanečnice z Lúčnice...

Jožo Ráž: Je to nenormálny expert

Jednu z nich si vzal aj za ženu. Vierka bola jedna z tanečníc a zoznámili sa na zábave Živeny v roku 1947. Zosobášili sa v roku 1953 a mali spolu jedinú dcéru Barboru.

Aj ona bola roky v Lúčnici a potom sa vydala za rockera – Joža Ráža. Preto skupina Elán naspievala známe Tanečnice z Lúčnice.

Nie je však žiadnym tajomstvom, že vzťahy medzi svokrom a zaťom boli kedysi napäté.

Postupom rokov si však na seba zvykli a naučili sa rešpektovať hudobný vkus jedného i druhého. A Jožo Ráž mu nie raz verejne zložil poklony.

„Ja som svetaskúsený človek, ale svoj život by som vymenil len s dvomi ľuďmi. Jeden je Belmondo a druhý Nosáľ. Nenormálny expert, choreograf, akých je na svete asi 5 a nenormálne skromný chlap!“

Ďurovčík: Kráčal som s géniom

Veľkým obdivovateľom Štefana Nosáľa je aj východniar Ján Ďurovčík, ktorý o ňom vyhlásil:

„Celý život sa snažíte stretnúť génia. Ja som mal to šťastie, že som pri jednom z géniov mohol aspoň chvíľku kráčať a znamená to pre mňa strašne, strašne veľa. Za celú moju generáciu vám, pán profesor, ďakujeme, lebo nás učíte kráse a sám za seba môžem povedať, že asi najdôležitejšou kolónkou v mojom životopise bude – žiak profesora Nosáľa.“

Nemôže sa opustiť

To, čo Štefan Nosáľ urobil pre slovenský folklór, je obdivuhodné.

A ešte obdivuhodnejšie je, že tým žije aj v takomto požehnanom veku. Špeciálny recept na zachovanie vitality nemá.

„Od mojich ľudí vyžadujem, aby mali jarý, zdravý prístup, takže sa nemôžem opustiť ani ja. Základ je asi v rodine. Otec bol taký, vravieval: „Hýbme sa, lebo zhynieme!“ Na lazoch bol každý odkázaný sám na seba, individuálny prejav tam bol silný. Človek sa musel prebíjať, aby prežil a bol úspešný. Svoje však zohráva i prostredie, v ktorom sa pohybujem, a to, čo robím, si vyžaduje plné nasadenie. Pokiaľ vládzem a viem, budem v tom pokračovať,“ dodáva.

Tanec je jeho život. Štefan Nosáľ si vie zakrepčiť aj v požehnanom veku. (zdroj: Petitpress)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.