Milan Markovič. (zdroj: archív)Je tu rok, o ktorom už vlastne ani nehovoríme ako o novom. Starne tak rýchlo ako všetky roky pred ním. Čas síce chápeme všetci (možno okrem einsteinovcov) ako konštantnú veličinu, a predsa – nie každému plynie rovnako.
Bohužiaľ, väčšine z aktívnych živiteľov rodín letí tak rýchlo, že vari ani splašené kone by mu nestačili.
Na nejaký novoročný vinš je vlastne už aj neskoro. Niekedy však býva pozoruhodné prísť aj posledný, a tak skúsim predsa len adresovať všetkým čosi, čo je na rozdiel od zdravia, šťastia a ostatných zázrakov ovplyvniteľné i vlastným pričinením.
Ale tiež to nebude jednoduché, to nie. Ak za obrovské víťazstvo považujete splnenie predsavzatia o schudnutí, o zanechaní fajčenia, o športovaní, či aspoň akom-takom telocviku, tak o nič ľahšie vám nepôjde spomalenie životného tempa.
Dobre vieme, že ten beh, či neraz priam šprint životom nie je to optimálne, to najzdravšie pre život.
Ale veľmi často si na ten zlý životný štýl navykneme tak, že nám začne dokonca „vyhovovať“. I vystatovať sa začneme, keď nadobudneme presvedčenie, že dnes už stihneme aj to, čo nám pred rokom-dvoma robilo problémy.
Aj „chýbať“ by nám to mohlo, keby sme sa nebodaj pokúsili o zmenu.
Väčšinou sme už náležite „vytrénovaní“. Je síce pravda, že si nakladáme na chrbát i viac ako je nevyhnutné, že síce zvládneme aj ešte nedávno nemožné, hoci dvadsaťštyrihodinový deň sa „nafúknuť“ nedá, a tak už dávnejšie to cíti rodina, deti (ale veď raz príde víkend, keď im to všetko vynahradím...!).
Vodu kážem a bohviečo pijem, však? Čiastočná pravda.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
