Milan Markovič. (zdroj: archív)Nuž, je to asi paradox, ale práve demokracia umožňuje, aby o celom národe rozhodovali voliči, ktorí nemajú ani poňatie o morálnych hodnotách, ktorí sú dokonca často aj hlúpi a ktorým vlastne celý život ide iba o to, aby sa mali dobre.
No a tých je, bohužiaľ, najviac.
Za túto cenu sú títo občania ochotní naletieť každému politickému tárajovi a spolu s ním potom rozhodujú o menšine, ktorá to má v hlave usporiadané a dobre vie čo chce a ako by mal vyzerať život nás všetkých.
Vonkoncom nemožno povedať, že ten či onen národ je hlúpy či nevzdelaný en bloc. Ale často možno zodpovedne vyhlásiť, že ľud konkrétnej krajiny skrátka na demokraciu nedorástol.
Isto aj preto, že princíp vlády ľudu je nedokonalý ako ľudstvo samo, ale tiež možno pomerne presne argumentovať neskúsenosťou, nepoučiteľnosťou či naivitou, s ktorou ľahko podliehame vypočítavým karieristom, chamtivcom a podobne poznačeným podvodníkom a klamárom, navonok vystupujúcim ako služobníci vlasti.
Naša večná neskúsenosť a nepoučiteľnosť nám dokonca velí, aby sme za svojho mocipána považovali už aj toho, kto sa politikom ešte len chystá stať a už sa kdesi priučil, že na to stačí primerane sa „oháknuť“ a osvojiť si aké-také „rétorické“ postupy. Summa summarum – vzbudzovať dojem.
Potom už totiž treba len málo: osvojiť si pravidlá „štábnej kultúry“, ktorá, pravdaže, nemusí mať s kultúrou nič spoločné. Stačí vedieť, koho poslúchať, ako sa odvďačovať, kedy zaintrigovať a najmä – dôsledne obchádzať všetko, čo by mohlo mať čosi spoločné so svedomím.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
