Iveta Radičová: Väčšina života je za mnou

Inšpiratívnych osôb nie je nikdy dosť. Iveta Radičová bezpochyby patrí k nim.

Ak ste aj neboli fanúšikom jej politickej kariéry, bez zášti treba poznamenať, že sa svojou prácou nestratila pred ani po nej.

Deň po Mikulášovi oslávila šesťdesiate narodeniny. S vekom prišiel väčší pokoj a nadhľad, ktorého nie je nikdy dosť, no angažovanosť zostala, a tak o Ivete Radičovej ešte budeme bez pochýb počuť, ale v súvislosti s politikou vraj už nie.

Väčšina mediálnych rozhovorov s Ivetou Radičovou sa začína a končí pri politike. O jej súkromí sa vie najmä to, že bola manželkou Stana Radiča a dlhé roky randila s paralympionikom Jánom Riapošom.

Má jednu dcéru a jednu vnučku, za ktoré by aj dýchala, keby to bolo možné a potrebné. A tu súkromie končí a nastupujú informácie o spätosti Ivety Radičovej s politikou.

Tak ako väčšina z nás, aj ona žije dvojaký život. V práci je nekompromisná a ctižiadostivá, doma v papučiach sa mení na gazdinku, ktorá sa rada blázni s vnučkou a vŕta v záhrade.

Škôlku preskočila

Iveta Radičová je rodená Bratislavčanka. Na svet prišla 7. decembra pred šesťdesiatimi rokmi, do rodiny novinára a zdravotnej laborantky. Do škôlky nastúpiť nestihla, keď ju otec viedol na zápis do škôlkarskej prípravky, skončila v škole.

„Pán riaditeľ mal v kancelárii na stene riekanku o tom, že fajčenie je nezdravé. Počas rozhovoru s mojím otcom si však zapálil cigaretu a ja som mu ten text prečítala. „Ona vie čítať?“ opýtal sa pán riaditeľ a otec povedal, že áno. Predložili mi noviny a ja som čítala. Potom sa spýtal, či viem aj písať, tak som písala a vtedy povedal, že musím ísť do školy,“ rozpamätáva sa v rozhovore pre denník N.

Pretancované detstvo

Päťročné dievčatko ani len neunieslo školskú tašku, a tak ju ťahalo po zemi.

„V škole boli sklápacie lavice a bola som odkázaná na to, kto mi ju sklopí – ja som to nedokázala. Prvý rok som sa v škole nesmierne nudila,“ hovorí s úsmevom Radičová, neskôr sa už musela snažiť, aby mala dobré známky.

„Nebudem sa situovať do roly, že som bola žiačka, ktorá sa tešila do školy. Netešila som sa, ale povinnosti som si splnila tak, aby na vysvedčení nebola dvojka.“ Vo voľnom čase chodila na balet a gymnastiku:

„Svoje detstvo som pretancovala. Školu som vnímala do hodiny, keď sa končí vyučovanie, a už som brala vybavenie a išlo sa na tréning.“

Mama anjel

Tanečné nadšenie jej vydržalo do šestnástich, potom naň zanevrela. Okrem hodín baletu však s láskou spomína aj na letné prázdniny na vidieku u starých rodičov.

S kamarátkou pásli husi a kozy, neraz sa vracali až po západe slnka. Ideál detstva z času na čas narušili len neplechy malej školáčky. Ako každé dieťa, aj Iveta Radičová toho navymýšľala neúrekom a do laty ju potom staval otec.

„Maminka nebola prísna. Ani to okolo nej nešlo. Ak by sa ma niekto spýtal, ako si predstavujem vlastnosti anjela, tak poviem, že si predstavujem svoju mamu. Otec bol tvrdší kaliber, ten na mňa vedel vytiahnuť aj remeň,“ priznáva.

„Hopkanie“ jej zatrhol otec

Práve otec rozhodol, že z jeho dcéry nebude primabalerína alebo choreografka, ako si to Iveta vysnívala:

„Otec vyhlásil, že 'hopkanda' zo mňa nebude, a odmietol mi podpísať prihlášku. Išla som teda na gymnázium, kde sa učili prírodné vedy s rozšíreným vyučovaním moderných jazykov.“

Šikovná mladá dáma robila rodine radosť, až kým nedošlo na odovzdávanie maturitných vysvedčení.

„Maturitné vysvedčenie som nedostala. Vtedy bolo predpísané, ako majú vyzerať tablá, aké na nich majú byť socialistické slogany. My sme to ako trieda zamietli a urobili sme si vlastné. Prišlo veľké pokarhanie, ktoré obnášalo to, že mi v aule neodovzdali maturitné vysvedčenie. Bez vysvedčenia sa nedala dať prihláška na vysokú školu.“

Rebelka

Našťastie napokon všetko dobre dopadlo a Iveta Radičová si podala prihlášku na vysokú školu. O kombináciu sociológia-matematika sa však zaujímala jediná a tak ročník neotvorili a ona sa rozhodla študovať len sociológiu.

„Lákalo ma rozumieť tomu, v čom človek žije,“ vysvetľuje svoju voľbu.

Nesúhlas s vládnym systémom prejavila Radičová už ako maturantka a o niekoľko rokov, už na vysokej škole, sa situácia zopakovala.

Vtedy odmietla ako predsedníčka ročníka podpísať Antichartu, za čo si vyslúžila pokarhanie a podmienečné vylúčenie zo školy. Všetkým to však natrela, keď napokon doštudovala ako premiantka triedy.

Životná láska a turbulentné roky

Vysoká škola Ivetu Radičovú nielen presvedčila, že sociológia bola dobrá voľba, ale mala zásadný vplyv aj na jej súkromný život. Práve tu sa spoznala so Stanom Radičom, za ktorého sa v roku 1979 vydala.

„Stanko prišiel z Lučenca, porozumenie a priateľstvo prišlo okamžite. Trávili sme spolu veľmi veľa času,“ hovorí o svojej láske.

Rok po svadbe sa im narodila dcéra Eva. Rodinné šťastie kazili len komunisti. Nevydýchla si ani v prelomovom roku 1989, to už mala v rukách doktorát zo sociológie a pôsobila na Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied.

„Štrnásti sme napísali otvorený list s výzvou na zmeny režimu, vytvorenie vlády národného porozumenia a prepustenia Bratislavskej päťky. Vzápätí prišli výpovede z našich zamestnaní. Krátko na to ale prišiel aj november 1989. Mala som presne Kristove roky a dostala som vtedy snáď najkrajší narodeninový darček – tŕňovú korunu z plota, ktorý nás delil od slobodného sveta.“

Vyhrážky kukláčov

S politikou flirtovala práve od revolučného roku 1989. Vystupovala na mítingoch po Slovensku, pôsobila ako hovorkyňa Verejnosti proti násiliu, neskôr ostro kritizovala mečiarizmus:

„Nezabudnem na to, keď vtrhli mečiarovskí kukláči na stretnutie v Nitre a priložili pištoľ k hlave môjmu manželovi, a na vyhrážky ako 'vieme, kde ten váš pankhart chodí do školy'. Zažili sme vyhodenie relácií Apropo, Večer Milana Markoviča, po opozícii k mečiarizmu sa tu išlo veľmi, veľmi tvrdo. Bol to zúfalý pocit,“ vracia sa k začiatkom politickej kariéry, ktorá vyvrcholila na poste ministerky sociálnych vecí a rodiny, v kresle predsedníčky vlády a kandidatúrou v prezidentských voľbách, kde napokon neuspela.

Na kolenách

Iveta Radičová je silná žena, ktorá je zvyknutá si na svoje plecia naložiť veľa práce. Nikdy sa nesťažovala. Priznáva však, že na kolená ju zrazila smrť manžela Stana Radiča.

„V roku 2000 mi zomrela mama, zomrel Jarko Filip. V roku 2001 Stankova mama, v roku 2002 Stankov otec, aby napokon v roku 2005 odišiel Stano. Zostali sme s Evkou samy. Vtedy som prvýkrát urobila výkrik do tmy, že – a dosť! Veľa unesiem, ale už dosť. Bolo to naozaj ťažké.“

Rok po smrti sa dala dokopy s paralympionikom Jánom Riapošom, vzťah vydržal tri roky. Dnes má po svojom boku Mariána Balázsa a mnohí sa pýtajú, kedy bude svadba.

„Na prahu dôchodkového veku mi znie táto otázka zvláštne,“ vyjadrila svoj postoj v rozhovore pre portál pluska.sk.

Radosť jej robí vnučka aj záhradka

Dni jej momentálne napĺňa najmä práca, ale aj vnučka Šarlotka.

„Je to náš roztomilý usmievačik. Moja dcéra o mne hovorí, že má plne funkčnú starú mamu. Napriek môjmu vyťaženiu si vždy, keď potrebuje, keď zavolá a navyše ešte aj keď ja chcem, nájdem na malú čas,“ hovorí Radičová, ktorá dodáva, že sa s vnučkou najmä blázni:

„Výchova je na jej rodičoch.“

Relax je pre jubilantku najmä v podobe záhradky, v ktorej sa vŕta vždy, keď môže:

„A samozrejme stále mám po ruke veľký výber kníh.“

Do politiky už nie

Radičová priznáva, že s narodeninami prišiel aj pocit trošku bilancovať.

„Či sa mi to páči, alebo nie, dýcha na mňa tvrdé uvedomenie si toho, že väčšina života je za mnou, minimálne kvantitatívne. To uvedomenie tu je, ale konštatujem, že ešte tancujem. A to pri každej muzike, aj pri vysávaní. Kým budem tancovať, tak je to každý deň oslava života.“

Pri svojich rôznych aktivitách sa zatiaľ do dôchodku nechystá, jedno však vie s absolútnou istotou, do politiky sa už vrátiť nemieni.