Milan Markovič. (zdroj: archív)Už všelijakými nálepkami som bol dolepený, ale za puristu ma zatiaľ nikto neoznačil a sotva ma ktosi môže považovať za hejslováka či nejak podobne postihnutého.
Horšie je, že sám si začínam pripadať akomak nenáležito, nepatrične, skrátka akoby vyčlenený z komunity, do ktorej som vždy patril. Aspoň čo sa jazyka týka.
Ale to je moja chyba. Vždy, keď je okolo mňa dačo v neporiadku, zvyknem pátrať, či som ja sám voľačo nezavinil. Lebo – ako vieme – všetko je relatívne.
Nuž, treba priznať, každý z nás má niečo na rováši a ja nie som výnimkou. Ale v tomto prípade – nech sa prepadnem – je problém v tom, že som sa ocitol mimo húfu, mimo stáda. A určite nie som sám a určite mi príslušnosť k tomu zoskupeniu nijak nechýba.
Pri pomenovaní stádo si najčastejšie predstavím stodvadsať bizónov uháňajúcich prériou, alebo trebárs podobný počet pokojne sa pasúcich kráv či oviec s dorážajúcimi pastierskymi psami. Pričom tie psy už vlastne predstavujú výrazne inteligentnejšie individuality.
Individualita – to slovo som hľadal, keď som chcel zdôrazniť, čím by sa človek mal líšiť od iných živočíchov.
Hrozné však je, keď mnohí ľudia takú potrebu nemajú a vedome sa začleňujú do uniformného spoločenstva, celkom dobrovoľne sa grupujú do stáda.
Vynechajme teraz správanie, obliekanie, sústreďme sa na jazyk.
Každý prvok stáda vydáva rovnaké zvuky. U dobytka je to bučanie, človek stádovitý si takisto dáva veľký pozor, aby sa neprejavil individuálne.
Oporné body sú wow, super, kúl a tento level je príznačný aj pre vek pokročilý, v ktorom členovia stáda kreujú, schádzajú sa v šopingcentre na ívnte, kde si deklarujú hedlajny.
Aj cudzie slovo treba občas použiť, nech je slovná zásoba pestrá. Horšie už je, keď sa už nevyznáme ani v používaní tých domácich, slovenských.
Alebo poznáte nabodaj takého, kto ešte nikdy nebol na vernisáži výstavy, nespomínal prevažnú väčšinu či väčšiu polovicu?
Hlavná priorita, jednotná rovnošata, mailová pošta, sms správa, darček zdarma, naša historická minulosť, najvyššia hlava štátu, druhá premiéra, selektívny výber, aromatická vôňa, syntetická umelina, osobný priateľ, úplne nová novinka, hospitalizovaný v nemocnici, vzdušné nálety, to je len zanedbateľná vzorka nezmyslov, ktoré počúvame denne a pomaly už ani netušíme, že ide o deformovaný jazyk (v tomto prípade tzv. pleonazmy, zbytočné zdvojenia toho istého významu).
„Renomovaní moderátori“ pokračujú ďalej, vracajú sa späť alebo dokonca sú späť!! Náš čoraz arogantnejší a utáraný, hoci jazykovo aj významovo nepresvedčivý „najvyšší“ v každej vete hovorí opakujem ešte raz, či dokonca znova opakujem ešte raz, hoci predtým vôbec neopakoval.
Statoční, ale nevzdelaní novinári sa priam vyžívajú v opisovaní, ako ktosi zas prepísal históriu a pritom netušia, že čosi také je neuskutočniteľné.
Neuveriteľné floskule ako mať hlavu v smútku, ostali mu len oči pre plač a najmä nesmrteľná čerešnička na torte sú taktiež dokladmi chudoby ducha a dezorientácie v materinskom jazyku.
Veľmi sa mýlim, keď predpokladám, že nejeden z tých príkladov sa vám vidí „predsa celkom normálny“?
Tak si predstavte. Práve ste sa zaradili tam, kde je už tak či tak plno. Vystúpte odtiaľ čo najskôr, ak sa dá. A užite si ten pocit, že nie ste ako iní...
Autor: Milan Markovič
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
